8.kapitola „Jeden môj dobrý kamarát. Nič viac. Nič menej.“, povedala som. Nevyzeral, že by mi veril. „Vážne? Ako dlho sa už poznáte?“, pýtal sa, ale nebola to zvedavosť. Bol to skôr výsluch. „Prosím ťa. Nemáš najmenší dôvod žiarliť.“, nervózne som sa usmiala, ale mojim perám sa do úsmevu veľmi nechcelo. „A ja ťa prosím aby si mi odpovedala na otázku.“, povedal vážne. „Poznáme sa už od škôlky a nikdy, nikdy, nikdy sme spolu nič nemali. Ja sa nepáčim jemu a on mne tiež nie. Teda myslím, že sa mu nepáčim. Okrem toho... ty dobre vieš, že mňa zaujímaš len a len ty.“, poviem a chytím ho za ruku. Stisne mi ju, ale stále z neho cítim nervozitu a žiarlivosť. „Ja mám nápad. Čo keby, ten chlapec a tvoje kamošky, prišli v sobotu sem a išli von? Čo ty na to? Aspoň spoznám tvojich priateľov a oni mňa. Nie je to super nápad?“, spýtal sa ma. Pustila som jeho ruku a postavila sa z postele. „Uvidíme. Ešte musím zistiť, či môžu prísť a potom im musím pozrieť nejaký bus. A ďalšie veci... A ty by si sa mal dať do poriadku a spať. Dlho. Prosím?“, povedala som mu, trochu naštvaná, ani neviem prečo. Možno preto, že si myslí, že je to len tak. Ale to nie je. Dosť sa míli. „Okej. Ale teraz, keď si v tom istom meste ako ja, aj tak nezaspím.“, povie vstane, dá mi jeden jediný bozk, ale aj ten ma prinúti zabudnúť na hnev voči nemu. Najhoršie, ale je, že sa kvôli nemu mením na želatínu. A to sa mi teda vôbec nepáči. Keď sa od seba konečne, po troch minútach, celý zadychčaný odtisneme, nechce sa mi lúčiť sa. Vôbec. Ale musím to urobiť. Rozlúčime sa a ja odchádzam sama domov. Volám všetkým kamoškám a Jimmymu, či majú čas. Vyzerá to, že Kika má, Nina má, Zuzka má, Emma nie a Jimmy má. Poviem im o koľkej im ide autobus a z ktorej zastávky. Všetci sa veľmi tešili, že konečne uvidia Emila naživo (teda až na Jimmyho, ktorý mi prišiel trochu smutný a nahnevaný a až na Kiku, ktorá sa tešila skôr na Andreja, lebo už dávno som jej o ňom hovorila a vyzerá to tak, že sú povahovo rovnaký). A mne neostalo nič iné, len sa vrátiť ku babke, umyť sa a ísť spať, keďže u Emila som strávila nejaký čas. Babka, ma prinútila aby som sa najedla. A tak som si dala rožok, ale nebola som hladná, tak som zjedla len pólku. Umyla som sa, obliekla do pyžama a ľahla si do postele (spávala som s bratrancom v izbe). Andrej sa podľa všetkého (vlastne podľa hodiniek), vrátil okolo druhej v noci. Zobudil ma, ale nechcela som aby to vedel, lebo by sa ešte chcel rozprávať alebo čo. Prikryl ma perinou (lebo som bola trochu odokrytá, ale aj tak ma to prekvapilo) a išiel spať. Ráno som sa zobudila okolo 10:30, čo sa mne teda nestáva. Andrej už vstal, čo sa pre zmenu nepodobalo jemu. Došuchtala som sa do kúpeľne, učesala si vlasy a napila sa vody. Potom som zamierila do kuchyne, kde ma čakali raňajky. Zjedla som všetko a vypila, až dve šálky čaju. Zasýtilo ma to tak, že som myslela, že už obed ani nezjem. Obliekla som sa a prišla do obývačky. Perla sa hrala na PSP-čku, Andrej pozeral telku a babka bola v meste. Tak som si sadla k Andrejovi. „Bré ránko!“, pozdravil. „Dobré!“, povedala som a usmiala som sa na neho. „Ako si sa vyspinkala? Dúfam, že len do ružova a nie do Emoty.“, povedal Andrej. „Prestaň prosím ťa! Dosť čo tieto reči počúvam od mami. Od teba už fakt nemusím. Počuj... Nechceš ísť so mnou, Emilom, kamoškami a Jimmym von? Kamoškám sa fakt páčiš a boli by fakt sklamané keby si sa neukázal.“, povedala som s obrovskými psími očiskami. „Nerob na mňa psie oči. Vieš, že vždy zaberú. No tak dobre. Jedna sa mi fakt páčila. Tuším u vás bola raz, keď som ku vám prišiel aj ja. Volala sa Nika, či Kika, či ako... V každom prípade, na ňu myslím skoro stále a rád by som ju spoznal zblízka. Ak vieš ako to myslím.“, pozrel na mňa tak dôverne ako sa len dalo a ja som presne vedela čo tým myslí. A nebolo to bozkávanie. „Tak na to zabudni. Až tak zblízka ju nespoznáš ani keby sa stalo neviem čo. Ja ti to nedovolím. Rozumeno?“, pozerala som sa na neho tak prísne až ma z toho boleli oči. „Dobre dobre. Bože. Ale bozkávať ju môžem nie?“, opýtal sa, v očiach mal šibalstvo a tak som len pokrútila hlavou so slovami: „Čo mám s tebou robiť?“, v hlave som dodala –ty somár? V tom mi zazvonil mobil. Kto iný to mohol byť, ako samotný padlý anjel. Okamžite som sa usmiala ako blázon a odišla do izby. „Ahoj! Ako sa máš? Vyspinkala si sa? Dúfam, že sa na dnešok tešíš, lebo ja veľmi.“ „Ahojky! Ja sa mám super a som trochu nervózna z toho dnešku. Ide s nami aj Andrej, dobre? Dúfam, že ti to nevadí.“ „Ale nie! Som rád. Aspoň budú traja chalani a štyri baby. Bude to tak akurát.“, povedal a vedela som, že sa usmieva. „Tak teda o štvrtej ich budeme čakať na zastávke. Autobus im príde okolo 16:05. To už sa bude stmievať. Už sa na teba teším. Už musím končiť. Papa, ľúbim ťa.“, povedala som, lebo ma babka volala, že už sa ide obedovať. „Ahoj. Aj ja ťa ľúbim a vždycky budem. Nezabudni na to, jasnačka?“, povedal a zložil. Je tak zlatý. Nemôžem si pomôcť, ale láska je úžasná. Potom sme sa najedli, i keď ja som toho veľa nezjedla. Hrozne som sa totiž tešila na poobedie.