6.kapitola Ráno ma zobudil budík. Vstala som a odišla do kúpeľne. Po včerajšom plači som vyzerala odporne. Roztečená ceruzka, rozmazaná po celej tvári. Vyzerala som ako blázon. Namojdušu. Išla som sa sprchovať a hneď potom, som sa išla obliecť. Prisahám, že zbožňujem ranný výber šiat, ale dnes som si ho neužila ani najmenej. Obliekla som si len čisto čierne tričko, čiernu sukňu nad kolená, potrhané čierne silonky a na krk som si zavesila čierno- červenú kockovanú kravatu. Nič kreatívne ma dnes nemohlo napadnúť, keďže moje myslenie zamestnával smútok a pochmúrne myšlienky. Nevedela som totiž prísť nato ako som sa s ním mohla rozísť. Namaľovala som sa a išla čakať na zastávku autobusu. Keď autobus prichádzal, pochytila ma veľmi vábivá myšlienka do školy neisť. Ale nemohla som to urobiť, už len pre chudáka Jimmiho, ktorý mi mával z okna autobusu. „Ahoj! Vyzeráš smutná. Čo sa stalo?“, povedal Jimmy a prisahám, že som mu to chcela zatajiť, ale použil jeden zo svojich úprimných úsmevov a ja som mu to jednoducho nemohla nepovedať. Prezrela som si ho od hlavy po päty. Dnes mal oblečené rifle, biele priliehavé tričko, na ktorom mal oblečenú košeľu a biele topánky. „Nič zvláštne... Skutočne. Našla som prvého chlapca, ktorý sa mi páči, kamoškám sa nepáčil, chceli si vymyslieť plán ako nás rozdeliť a tak som sa s ním rozišla. Tadá!“, povedala som, akoby nič. On sa, ale akoby nič netváril. Práve naopak. Vyzeral, že má o mňa skôr starosť. Ale starosť a ľútosť boli práve teraz veci, ktoré som vôbec nepotrebovala. Ešte ma znova rozplače alebo čo... a to skutočne nechcem. „Kto to je? Poznám ho?“, spýtal sa práve, keď som sa pozerala z okna. „Nie, nepoznáš. Býva ďaleko. Už by si mi s tým nemohol nijako pomôcť.“, povedala som, lebo som vytušila, že sa ma spýta práve na to. „Ale možno, len možno by som mu to mohol vysvetliť.“, chcel pokračovať, ale autobus práve zastal na našej zastávke. Vyšla som z autobusu a naschvál som išla rýchlejšie, aby ma nedobehol. „Emily! Emily, stoj! Čakaj na mňa!“, kričal, ale ja som nezastala. Nechcela som sa o tom baviť skôr ako si to nepremyslím. Prišla som ku skrinkám a mala som jedinú smolu, že skrinku som mala s ním. Snažila som sa prezuť čo najrýchlejšie, ale nestihla som to. Priplížil sa ku mne zozadu a vystrašil ma. „Bu!“ „Kristeježiši!“, vykríkla som, strašne vystrašená. „Sorry. Nemohol som si to odpustiť. A teraz ak dovolíš... Hej! Stoj!“, podarilo sa mi utiecť, ale neúspešne. Kamarátky ma zastavili. „Ahoj, Em! Ako sa máš? Vyzeráš smutná! Bože je nám tak ľúto, že ste sa rozišli!“, pozdravili ma a zároveň na mňa vyhŕkli ďalšie slová, ktoré ma mali presvedčiť o ich ľútosti. Ja, ale, na rozdiel od nich, nie som pripravená rozprávať sa s nimi. „Prepáčte baby, skutočne nemám chuť na takýto rozhovor. Idem do triedy. Sama.“, naznačila som im (tak dobre... bolo to dosť jasné na to, žeby to malo byť naznačovanie). Odkráčala som do triedy a sadla si na miesto. Zapla som si mp3 a ignorovala ich úzkostlivé pohľady, keď sa vrátili do triedy. Jimmy sa tiež stihol dovaliť a namiesto toho aby si sadol, vydal sa rovno za Emmou, Zuzou a Ninou. Tvárili sa šokovane, keď im povedal, že som zistila, čo na mňa chystajú. Z Jimmiho výrazu som prečítala akurát to, že je veľmi nahnevaný a chce aby sa mi prišli ospravedlniť (to som neprečítala z tváre, ale videla som ako na mňa ukazuje prstom). Počúvli ho a vykročili ku mne a Jimmy ich nasledoval. Robila som sa, že ich nevidím. „Emily! Haló! Zlož si tie slúchadlá, prosím!“, povedala Zuza svojím prosiacim tónom. Poslúchla som ju. „Takžé, dievčence... Povedzte čo máte na srdci a dajte mi pokoj.“, povedala som a predstierala som až vtieravú milosť. „Po prvé, je nám to hrozne ľúto. Po druhé, nepoznáme ho ani spolovice tak ako ty a práve preto sme ťa nechceli nechať v rukách niekoho kto na nás, zatiaľ, pôsobí ako psychopat, po tretie, zoznámiš nás s ním? A po štvrté a to najdôležitejšie: Odpustíš nám?“, povedala tentokrát Emma. „Postupne vám iste odpustím a moja zlosť už mierne vyprchala. Ale nič z tohto neodčiní obrovskú chybu, ktorú som kvôli vám bola nútená urobiť. A neviem ako ju odčiním...“, povedala som, s dúfam, veľmi vážnym výrazom v tvári. „Posadajte si na miesta slečny! Rýchlo! Aj ty Jimmy!“, povedala pani profesorka slovenčiny a všetci sa vrátili na miesta. Skoro celú hodinu som skoro vôbec nič nevnímala, lebo som rozmýšľala nad tým ako odčiniť to čo som urobila. Zazvonilo a to ma trochu vyľakalo, keďže som hodinu veľmi nevnímala. Cez prestávku sa ma kamošky snažili zapojiť do rozhovoru, ale ja som bola ako duchom neprítomná. Nasledujúce hodiny i prestávky okolo mňa len preleteli a kamošky mi po škole navrhli ísť do mesta, na uzmierenie. Akurát sme vychádzali zo školskej budovy, keď ma zastavil bratranec. „Ahoj! Čo ty tu robíš?“, spýtala som sa a objala ho. Nemohla som si samozrejme nevšimnúť, že babi naňho vyvaľujú oči ako na nejakého modela, ktorý proste nemôže byť skutočný. „Ahoj! Ahoj aj vám krásavice!“, povedal a žmurkol na nich. „A teraz sa ťa chcem spýtať... Čo si preboha, urobila chudákovi Emilovi? Celý deň sa s nikým nebavil a keď sa ho niekto niečo spýtal bol hrozne nenávistný a len niečo hnusného odvrkol. A keď naňho nejaká baba zakričala: „Hej, krásavec! Nechceš neskôr so mnou niekam zájsť?“, ani sa na ňu nepozrel a na tvári sa mu zračil hrozný smútok. Okrem toho sa stihol aj pobiť a ten chalan nedopadol veľmi dobre. Keby som ich v tej bitke nebol zastavil, neviem čo by sa stalo.“, povedal a prisahám, že mi pripomínal Damona Salvatora z Upírskych denníkov. „Čo by som mu akože mala urobiť? Len... rozišla som sa s ním, ale nie kvôli tomu, žeby sa mi nepáčil.“, povedala som a vysvetlila som mu prečo som sa s Emilom rozišla. „Aha. Tak čo keby sme to vyriešili, hm? Pôjdeš so mnou za ním a všetko mu povieš? A pridáš k tomu aj to, že s ním chceš zasa chodiť.“, povedal a hodil výstražný pohľad na kamošky aby sa ma nesnažili od toho odhovoriť. „Tak fajn. Je piatok takže budem môcť ísť, ale musím sa spýtať mami, či mi dovolí ísť.“ Mama mi to dovolila a mohli sme ísť, keby nebolo jednej veci... mojej sestry.