5.kapitola Po škole ku nám prišli kamošky, lebo ma chceli z nejakého dôvodu navštíviť. Bola som veľmi rada, že sú tu, lebo už dávno u nás neboli. A chvála pánu bohu, deň pred tým som bola nútená upratať si izbu (mama prišla do izby, bez zaklopania a doniesla mi všetky čistiace prostriedky aké sa jej podarilo nájsť). Hneď ako som otvorila vchodové dvere, odtiahla som ich do izby. „Fíha! Odkedy je tu poriadok?“, spýtala sa Nina. „Hm, od včera. Keď som skončila, ani som si necítila ruky. Dokonca som nevedela pokrčiť prsty.“, povedala som jej. „No...chcete niečo na pitie? Alebo jesť?“ „Áno, som hladná. Nešla som na obed.“, povedala, večne hladná Zuzka. „A zapneš komp? Rada by som skontrolovať facebook.“ „A ja idem na wecko, lebo sa pocikám.“ „Vlastne je už zapnutý. Prihláste sa, ale mňa neodhlasujte.“, povedala som a po týchto slovách som sa vytratila do kuchyne, pohľadať niečo sladené. Po 5-tich minútach som nakoniec našla Tank. Zarobila som ho do sklenej nádobky a zobrala ju, spoločne s pohármi do izby. Keď som už bola blízko pri dverách (čiže na schodoch), počula som o čom sa rozprávajú. „Napísal, jej, že mu chýba a chce sa stretnúť. Myslíte si, že je dobre aby sa stretli? Počula som jej mamu telefonovať, s Emilynou tetou a Emilyna mama povedala, či sa už má lepšie i keď má Depresiu.“, spoznala som Emmin hlas. Obidve zhíkli. Ja som vedela, prečo som im to nepovedala. Príliš by sa o mňa báli. A, ako sa ukázalo, mala som pravdu. „Musíme niečo urobiť, lebo inak...“ „Čo musíte urobiť? A prečo?“, spýtala som sa sladkou nevedomosťou v hlase. „Hm...Chceli sme ti povedať len, že... že... ti napísal, ten tvoj tajomný krásavec, ale nechceli sme byť hnusné tak sme sa do toho radšej ani nepozreli.“, zaklamala (dosť priehľadne) Nina. Tak aby ste vedeli toto boli moje najlepšie kamošky. Nestáli za mnou, i keď som im povedala, že ho mám viac než len rada. Klamali a urobia všetko preto aby ma od neho dostali čo najďalej. „Super! Ukážte nech sa pozriem... Je milý. A je online. Len tak mimochodom... Nevadí vám, že si s ním píšem?“, spýtala som sa celkom nevinne. Prvá mi odpovedala Emma (z nich troch najbleskovejšia). „Samozrejme, že nie. Radšej si pustíme hudbu a budeme tancovať, čo kočky?“, spýtala sa Niny a Zuzany, ktoré, ako sa zdalo, načisto onemeli. „Mhm...“ povedali obidve. „Tak fajn.“ Po týchto slovách si zapli hudbu a tancovali. Ja som sa o tie klamárky nestarala a napísala som môjmu padlému anjelovi (Zvláštne. Mohol by ním skutočne byť...). „Ahoj.“, napísala som mu. „Ahoj, krásavica. Ako si prezila den?“, odpísal. „Zo zaciatku to bol celkom pekny den, ale teraz... no kazdopadne ta tym nebudem zatazovat.“ „Ale, prosim ta! Sme takmer rovnaky povedz! Iste ti budem rozumiet!“ Bolo od neho milé, že sa takto o mňa zaujímal, ale nebola som si istá, ako zareaguje. „Nie...radsej nie... iba co by ta to nastvalo a to ja nepotrebujem.“ „Emily (nazval ma tak raz a to teraz), o co ide? Lebo inak tam pridem a vytiahnem to z teba dost neprijemnou cestou.“ „A to je?“, napísala som, veľmi zvedavá na to, čo mi napíše. „Usteklim ta.“ Tak on sa mi vyhráža týmto? Pch! „Nie, dakujem. Ako som povedala, nepoviem.“ „Okej idem tam...“ „O nie! Nikam nechod...Stacilo mi minule.“ „Tak povedz.“ „Nie!“ „Idem tam...Ahoj! Lubim ta a ked ma zasa najdes vo svojej posteli tak sa nezlakni!“ „No dobre!“ Bože ja mu to nepoviem... „No... kamosky si o tebe myslia, ze si pre mna nebezpecny a spravia vsetko preto aby nas rozdelili.“, toľko k tomu, že mu to nepoviem. Nedočkavo som čakala na odpoveď. „Co? Takto to riesit nebudeme. Chod niekam, kde je ticho. Zavolam ti.“ Urobila som ako mi prikázal a ja som odišla do kúpeľne. Nemusela som dlho čakať a počula som ako mi vyzváňa mobil. „Prečo si to myslia?“, spýtal sa priamo. Jeho hlas bol nahnevaný. „Lebo moja mama s niekým volala a povedala, že máš depresiu. A jedna z nich to počula, lebo sú teraz tu. A ona to povedala, mojim ďalším dvom kamoškám. Počula som ich ako sa dohadujú, že spravia všetko preto, aby nás od seba odohnali.“, povedala som mu. „Hm... Ako im vyhovorím, že som normálny? Ako si môžu myslieť, že niesom?“, povedal. „Oni spravia všetko aby nás od seba dostali. Takže by sme sa...asi mali...no mali by sme si dať...“, zasekával sa mi hlas. Nechcela som to takto skončiť, ale bude to pre neho najlepšie. Ja nechcem aby trpel. „Toto mi nehovor. Prosím nehovor mi to nikdy viac, lebo si niečo urobím. Ja nechcem aby si sa so mnou rozišla, len kvôli páru idiotov.“, povedal aby ma zastavil. „Ale ja nestrpím aby nám pôsobili ešte viac bolesti. Sú schopné všetkého. Raz to tak urobili.“, povedala som mu. „Mne je to jedno. Totálne ma to nezaujíma. My sa nerozdelíme. Nikdy.“, povedal aby ma presvedčil. „Ale... Nie takto to nepôjde. Prepáč... Ľúbim ťa, ale nechcem aby si trpel, kvôli tomu, že ma chcú chrániť. Zbohom.“, a po týchto slovách som zložila. Vrátila som sa do izby a povedala takzvaným „kamoškám“, že som sa s ním rozišla. Tvárili sa aké sú z toho smutné, ale ja som vedela pravdu. Neboli. V skutočnosti, vo vnútri, skákali 3m 10. Chudery! Po dvoch hodinách, čo u nás strávili som ich vyprevadila. Hneď ako som za nimi zabuchla dvere, vybehla som do izby a vyplakala som sa do vankúša. Ani neviem ako, zaspala som...