4.kapitola Deň v škole prešiel pomaly. Hrozne pomaly. Kamošky odo mňa celý deň chceli vedieť ako vyzerá a ja som mlčala i keď sa mi vydierali tým, že ak im to nepoviem, tak si budú myslieť, že som si ho vymyslela (našťastie v pravý čas zistia, že je skutočný). Aspoň, že už sa skončil a ja som mohla ísť v pokoji domov (vlastne nie v pokoji, ale v autobuse). Doma ma čakal celkom príjemný šok. Päť správ od Emila. Jo! Napísal: „Ahoj, Láska! Chýbaš mi!“, vrcholne milé. „Ahoj!! Pozri viem, že je noc (asi tri ráno), ale prosím ozvi sa.“ „Tak teda, keď spíš, nedá sa nič robiť. P.S.: Asi som ťa týmito nudnými kecmi uspal čo?“ „Po škole mi zavolaj alebo napíš alebo pošli sms. Alebo vieš čo? Zavolám ja.“ Poslednú správu poslal o 4:30. „Idem spať. Prestalo ma zabávať písať správy samému sebe. P.S.: Aj keď spím tak na teba myslím.“ Radšej som si skontrolovala, či mi nevolal, keďže vlastne nevedel, kde som alebo čo robím. Ups! Dva neprijaté hovory od neho. Jaj, radšej mu zavolám späť! Píp,píp,píp... „Haló?“, ááááá! „Ahoj zlato! To som ja. Prepáč, že som ti neodpísala a zabudla zavolať, ale nemala som čas.“ „Hej! Vieš ako som sa bál? A vieš, čo som si myslel?“ „Čo také?“ „Že si s niekým iným a na mňa si už zabudla. Vieš ako som sa cítil? Nabudúce, keď toto urobíš tak idem ku vám prvým autobusom.“, mmm jeho hlas je tak krásny! Oh, čože to povedal? Že som, s niekým iným a na neho som zabudla? Ale ja nie som nejaká hlupaňa, čo ide s každým, už len preto, že na ňu pozrie! „Haló? Si tam?“ „Áno, len som mierne šokovaná! Ja nejdem s každým! Čo si to o mne myslíš?! A prečo si hneď žiarlivý? A prečo...prečo...“, nemohla som dokončiť. Došiel mi hlas aj slová. „Nehnevaj sa. Prosím! Ja len, že ty si perfektná a iste si už mala predo mnou dosť chalanov a tak som si pomyslel, že ťa zasa každý bude chcieť. A ja...“, pre zmenu teraz došiel hlas jemu. „Vieš čo? Keď ti dôjde, čo si mi to chcel vlastne vykoktať tak zavolaj alebo vieš čo? Nevolaj. Nechcem s tebou prehovoriť ani ň. Maj sa!“, povedala som mu naštvaná. A potom som zložila. Aj keby mi poslal rovno kyticu ruží červených ako krv, tak by mi to bolo jedno. Viem, že som sa nahnevala za sprostosť, ale ja som musela. Potom sa mi znažil volať asi tak 200-krát (tak dobre 20), ale ja som mu to nezdvihla. Na facebook mi poslal aj 14 správ, ale všetky som ich bez mihnutia oka vymazala. Robenie úloh mi dosť trvalo a tak som sa ani nenazdala a bolo desať večer. Išla som spať skoro, ale mne to nevadilo lebo som bola unavená. Na to, že bola jeseň a okrem toho bol večer, tak bolo teplo a ja som si otvorila okno dokorán nech sa do rána neroztopím. V noci som počula čudný šuchot a cítila som ako ma niekto pobozkal na čelo i to ako si ku mne do postele niekto ľahol, ale bolo mi to jedno, lebo som mala také ťažké viečka ako to len bolo možné. Tipovala som, že je to moja sestra, pretože, vždy keď má nočné mory, prilezie. Ráno som sa zobudila na to, že ma ten záhadný niekto objal okolo pása. Vstala som a pozrela som sa kto to je, no v tme som dobre nevidela a tak som zapla svetlo. Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som uvidela kto leží v mojej posteli a ani svetlo ho nezobudilo. Bol to môj padlý anjel! Nedalo mi to a musela som ho zobudiť. „Haló! Vstávaj, Ruženka! Čo tu robíš? V noci si sa opil a zmyslel si si, že ma prídeš, len tak zo zábavy navštíviť? Hm?“ „Dobré ránko, kráska! Vieš aká si zlatá keď spíš? Dokonca nechrápeš a neberieš mi perinu!“ To je neuveriteľné! On ma naštval ešte viac ako som to plánovala! „Nevyhýbaj sa otázke. Čo. Tu. Robíš.“ „Prepáč, že som sem prišiel, ale musel som sa ti ospravedlniť. Bál som sa, že si ma znenávidela. A to by som teda nezniesol. Viem, že sa to takto nerieši a viem aj to, že som tu bol pred jedným dňom, ale keď si mi neodpovedala na žiadnu zo správ a ani na asi 20 hovorov.“ Ó bože... Jemu načisto šibe. Aj keď bola jeho reč pekná, aj tak ma to veľmi neukľudnilo. Čo mama? Čo mi povie na to, že mám v posteli padlého anjela (len pre inf: ja ho tak volám, jasné? Zvykajte si.)? Začala som po izbe chodiť sem a tam . „A čo si si myslel, keď sa sem dovalíš? Že to bude fajn? Že môj hnev prejde?“ Sadla som si na zem čo najďalej od neho. „Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč...“Opakoval so psími očiskam. Ja mu proste neodolám. Nemôžem. Je to hrozné ja viem, ale je to padlý anjel a tí majú rôzne temné schopnosti. „Dobre, dobre. Hlavne buď ticho, lebo sestra má uši lepšie ako netopier.“, zašepkala som. „Odpúšťaš mi? Oh, ďakujem!“. Po týchto slovách vstal a donútil ma postaviť sa aby ma mohol objať. Zbožňujem sa s ním objímať. A potom som dostala prvú pusu. Úplne. A bola proste úžasná a... vášnivá. „Hm a kde budeš do rána spať? Je len polnoc?“, spýtala som sa ho. „Myslel som, že môžeme spať... no vieš...tak ako doteraz. V tvojej posteli.“, povedal neisto. „Vážne? Ja len, že...“, vlastne v tom nebol žiaden háčik. Ja som priam chcela byť čo najbližšie pri ňom. „Tak fajn, ale žiadne blúdiace ruky.“, dodala som. „Okej.“ Najprv si ľahol on a potom ja. Keď sme už ležali v posteli objal ma rukami, šepkal mi sladké slová a znova ma pobozkal. Potom, ani neviem ako, sme zaspali v objatí a obaja s úsmevom na perách. Ráno, keď ma zobudil budík, už tam nebol a po ňom tam ostal len list, z čoho mi bolo pochopiteľne dosť smutno. Bolo v ňom písané: Moja milovaná Emily! Ak toto čítaš, tak už si hore. Prajem dobré ráno! Ráno som sa vyparil, aby si od rodičov nemala problémy. P.S.: Milujem ťa a je mi ľúto, že som ráno odišiel bez rozlúčky. Bozkáva a miluje Emil Ja ho tak veľmi ľúbim! Keď som sa konečne prebrala, umyla som si zuby, obliekla sa, najedla, išla som do školy. Ani som sa kvôli nemu nemohla poriadne sústrediť na výklad. Len kamarátky ma na obede v podstate prebrali aj to len vtedy, keď som sa, omylom, okyckala jogurtom. Ó môj bože... Život je tak ťažký keď sa zamilujete...