EMO Emily-40.kapitola
6. 7. 2011
40.kapitola
Prišli sme potichu domov. Predsa len, už bolo jedenásť večer a rodičia boli doma. Nechcela som ich budiť, aj keď som v podstate vedela, že im bude jedno, kde som bola. Vyšli sme po schodoch a vošli do mojej izby.
„Idem sa sprchovať, hej? Ty choď zatiaľ na komp alebo niečo.“, usmiala som sa, zobrala si pyžamo a nejaké spodné prádlo a išla sa osprchovať. Keď som sa vrátila, Em ležal v posteli, oblečený v pyžame a hral sa na mobile.
„Odkiaľ máš pyžamo?“, spýtala som sa zarazene.
„Odkiaľ? Zhmotnil som si ho.“, usmial sa a potľapkal miesto vedľa seba.
Zhasla som svetlo, ľahla som si vedľa neho a pritúlila sa k nemu.
„Em?“, spýtala som sa ticho.
„Áno, láska?“, spýtal sa a hladkal ma po vlasoch.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“, zašepkala som.
„Len do toho.“, zasmial sa a pobozkal ma na vrch hlavy.
„Prečo sa tak nenávidíš?“, spýtala som sa ticho a on ma na chvíľu prestal hladkať, no potom znova pokračoval.
„Lebo som toho v živote urobil kopu... zlého.“, povedal ticho.
„Je medzi tými vecami aj tvoj pád?“, spýtala som sa zvedavo.
„Pád im dominuje.“, zašepkal.
„Čo si urobil, že si padol?“, spýtala som sa ticho, lebo som vedela, že na toto mi pravdepodobne neodpovie.
„Teraz o tom nehovorme, dobre? Raz ti to poviem, ale dnes nie.“, povedal a pobozkal ma na čelo.
„Fajn. Už mám len jednu otázku.“
„A to?“
„Myslíš, že by si zabil Erika, keby ťa nebol Jimmy zastavil?“, povedala som a dlho bolo ticho, no potom sa ozval.
„Áno.“, zašepkal.
„Aha.“, povedala som trošku sklamane a cítila som, že ani on sa práve neusmieval.
„Ale uisťujem ťa, že aj keby sa stalo, že by si ho zabil, milovala by som ťa stále. A neopustila by som ťa.“, zašepkala som mu do kože na krku. On urobil to, čo som absolútne neočakávala. Sadol si ďalej odo mňa na posteľ a pritískal si kolená k brade.
„Emily, prestaň s tým.“, zavrčal.
„S čím?“, spýtala som sa nechápavo.
„Nedokážem to pochopiť. Ako je možné, že ma ľúbiš?“, pýtal sa.
„Láska, tak po prvé: si môj typ. Po druhé: milujem ťa od prvej chvíle, čo som ťa uvidela. A je mi jedno, či si zabil ľudí alebo čo. V mojom prípade neplatí, že srdce si nevyberá, lebo moje si ťa vybralo, anjelik. Nech si o tebe hovorí kto chce, čo chce, mne to bude vždy jedno. Dobre, ak na teba niekto bude nadávať dám mu cez papuľu, ale to je teraz nepodstatné. Chcem tým povedať, že ťa ľúbim bez ohľadu na to, čo si spravil alebo, čo urobíš. A to, čo som povedala si vry do pamäti, lebo ja už to nezopakujem.“, povedala som a chytila ho za ruku.
„A varujem ťa: ešte raz sa spýtaj takto sprostú otázku a dám ti facku.“, usmiala som sa a on sa uchechtol.
„Takže mi sľúb, že už sa ma na to nikdy nespýtaš.“
„Sľubujem.“, usmial sa.
„Tak malíček na to.“, usmiala som sa a otrčila mu malíček. Pobavene sa usmial a tiež mi otrčil malíček.
„Fajn a teraz pome spať, lebo sa ráno ani nezobudím, zlato.“, zasmiala som sa a zošuchli sme sa pod perinu. Pritúlila som sa k nemu a hladkala mu vlasy, až kým nezaspal.
.......................................................................................................................................................
Okolo štvrtej v noci si Em s prudkým nadýchnutím sadol a snažil sa vyrovnane dýchať. Okamžite som si sadla tiež a hladkala ho po chrbte.
„Si okej?“, spýtala som sa rozospato.
„Hej, len... len sa mi...“, hovoril a medzi slovami sa snažil znova nabrať dych.
„Sníval sa ti zlý sen?“, spýtala som sa s porozumením a pohladkala ho po vlasoch. Prikývol a chytil sa za krk.
„A čo sa ti snívalo?“, spýtala som sa.
„Ja... bola si tam ty a ešte...“, povedal prestrašene a prešla ním triaška.
„Dobre, to je v pohode, nemusíš mi to hovoriť. Pššt! Nemysli na to, len dýchaj. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Ták! Bol to, len sen, macko. Nie je to skutočné. Ľahni si a mysli na niečo pekné.“, povedala som mu a on sa začal upokojovať a o chvíľu si ľahol. Ľahla som si tiež a pritúlila sa k nemu.
„Na čo myslíš?“, spýtala som sa ticho.
„Na teba. Len na teba.“, zašepkal, spokojne, nahlas vydýchol a znova zavrel oči.
.......................................................................................................................................................
Ráno som sa zobudila okolo deviatej. Em ešte stále spal (ako, on je iný spachtoš!) a vyzeral absolútne rozkošne. Vlásky mal rozstrapatené a ústa roztiahnuté do šťastného úsmevu.
Sadla som si na kraj postele a takmer okamžite pocítila jeho hrejivú ruku okolo pása.
„Ani sa neopovažuj odísť.“, zamrmlal, ale oči mal ešte stále zavreté.
„Lebo čo?“, zasmiala som sa a ľahla si naspäť k nemu.
„Lebo to.“, zašepkal mi do vlasov a pobozkal ma na vrch hlavy.
„Mimochodom, dobré ránko.“, zamrmlala som a jemne ho bozkávala po sánke.
„Aj tebe, láska.“, odpovedal a konečne otvoril oči.
„Ako si sa vyspala?“, spýtal sa rozospato.
„Dobre. A ty?“
„Dobre, teda až na tú nočnú moru. A raz som počul, ako Perla, čosi kričí zo sna.“, zasmial sa.
„To je ešte v pohode. Máme šťastie, že sa nám to päť ročné škvŕňa nesnažilo dostať do izby, lebo to je iný buchot.“, povedala som a on sa veselo zasmial.
„No áno, ty máš to šťastie, že bývaš sám, nemáš rodičov alebo sestru, či brata.“, odfrkla som si.
„Niekedy by som ich mal celkom rád. Musí byť v pohode mať súrodenca. Vždy som chcel mladšieho bračeka. Chcel som s ním pomáhať rodičom, keď pôjdu niekam von, čítať mu večer z rozprávkovej knižky, a keby sa mu niečo stalo, ja by som chcel byť ten veľký brat, ktorým by sa vyhrážal, že príde a zabije toho kto to urobil.“, hovoril zasnívane.
„To je milé, zlatko.“, povedala som a pobozkala ho na ružové líčko.
Zdola sa ozývali nejaké čudné zvuky a prvýkrát po týždňoch boli moji rodičia doma. A práve vtedy, keď tu bol Em. Vlastne, keď u nás prespal Em bez ich vedomia.
„Ó, doriti!“, zasyčala som.
„Čo je?“, spýtal sa Em zvedavo.
„Ja len... skutočne nemáš krídla?“, spýtala som sa zúfalo.
„Emily, toto nie je smiešne.“, povedal vážne.
„Ja viem, že nie. Akurát máme smolu, že nemôžeš odletieť von oknom, aby si ťa nevšimli.“, povedala som.
„Kto aby si ma nevšimol?“, spýtal sa nechápavo.
„Predsa moji rodičia!“, povedala som zúfalo.
„Aha. A stalo by sa niečo, keby si ma tvojim rodičom predstavila?“, spýtal sa urazene.
„Nie, ale ak by som ťa mala predstaviť, nestalo by sa to takto!“
„Ako takto?“
„Predsa ráno, o deviatej a v pyžame!“, povedala som (aj keď sa mi v tom pyžame nadmieru páčil).
„Aha. Jáj, chápem!“, povedal a usmial sa aký je on múdry.
„Šikovný chlapec! A teraz sa rýchlo prezleč, anjel. Keď už ťa spoznajú, nech aspoň v rifliach.“, povedala som a sledovala, ako rýchlo sa dokáže prezliecť (a nielen to).
„Šťastná?“, spýtal sa a s úsmevom sa na mňa pozeral.
„Áno. A teraz sa láskavo otoč. Nie si sám, kto sa musí prezliecť.“, povedala som a on sa otočil. Vybrala som si zo skrine veci a hodila ich na posteľ, pričom som sa celú dobu pozerala, či sa Em nekuká.
„Em!“, zasyčala som, keď sa otočil a ja som tam stála akurát v gatiach s trakmi a podprsenke.
„Veď dobre, dobre!“, zasmial sa a otočil sa.
Prezliekla som sa, učesala sa, nasadila na hlavu čelenku s mašľou a namaľovala sa. Potom sme zišli dole...
Komentáre
Prehľad komentárov
wŕŕ :D som zvedavá jak to dopadne :D fakt nenormálne zvedavá..
...
(kikuska, 7. 7. 2011 19:58)