39.kapitola
Nakoniec sme: behali po škole, behali po triedach, skákali zo schodov, ležali na zemi, hrali fľašu, smiali sa a práve teraz sme hrali schovávačky. Všetci sme sa poukrývali a Erik počítal. Po tichej škole sa na chvíľu ozýval šuchot nôh, no hneď to prestalo a potom bolo počuť len odpočítavanie čísel.
„100, 99, 98, 97.....“, až kým nenapočítal do 0 a nepovedal „Skrytí, neskrytí, idem!“.
Trvalo dlho, kým našiel prvého a tým prvým som bola, samozrejme, ja.
„Emilý! Mám ťa!“, zasmial sa a zatackal sa. Bol trošku pripitý, doniesol si chľast pre seba aj pre ostatných.
„Ja viem, že hej.“, uškrnula som sa naňho.
„Dneska si fakt pekná, kočka.“, usmial sa, postavil sa až príliš blízko ku mne a pohladkal ma po tvári a vlasoch.
„Hej? Ďakujem, milé od teba.“, povedala som nervózne a pokúsila sa cúvnuť, no nedovolil mi to. Až príliš silno ma chytil za lakeť (až tak, že som mala dojem, že tam budem mať modrinu) a pritiahol si ma tesne k sebe.
„Hej, čo ideš tak ďaleko! V skutočnosti som dúfal, že ťa nájdem prvú, cica, lebo som ťa chcel...“, povedal a začal sa ku mne nakláňať. Keď bol až priveľmi blízko mojej tváre, dala som mu takú facku, že mu hlava odletela na bok.
„Au! Ty si mi dala facku!“, zasyčal a stisol mi ruku ešte silnejšie.
„Jáu! Pusti ma! Daj mi pokoj!“, skríkla som. Nie tak, aby to každý počul, ale tak aby to počul on. Vedela som, že nerozmýšľa čisto a tak som nechcela, aby ho Em pre nič za nič zmlátil do krvi.
„Ale, ale. A čo by si ešte nechcela?“, úlisne sa usmial a chytil ma za zadok.
„Bože, prestaň!“, odstrčila ho a zvrieskla som znova, ale teraz už tak, aby to počula celá škola. A veď aj počula. Em rozrazil dvere a postavil sa do nich. Pozeral sa, čo sa deje a keď videl, kde má Erik ruky, nahnevaný došiel k nám, ruky dal v pästi a pristúpil tesne k Erikovi.
„Tie laby preč a cúvaj.“, zavrčal a Erik ho počúvol. Pomaly cúval, lebo sa bál, že ho Em prizabije.
„Si v poriadku, láska? Urobil ti ten magor niečo?“, spýtal sa jemne, no stále nahnevane.
„Hej, som ok, akurát asi budem mať na ruke obrovskú modrinu, ale inak som v pohode.“, povedala som a snažila sa usmiať, ale ústam sa do úsmevu nechcelo.
„Takže modrinu, áno?“, zavrčal cez zaťaté zuby a otočil sa na Erika, ktorý ticho stál pri dverách.
„Ale, to...“, snažila som sa ho zastaviť, no nešlo to. Zúrivo sa rozbehol na Erika, jednu mu vrazil a Erik spadol na zem. Em sa k nemu zohol, chytil ho za golier košele a tou druhou ho mlátil (päsťou do ksichtu).
Bežala som k nim a chcela niečo urobiť, ale nemohla som.
„Prestaňte! Em, nechaj ho! Je ožratý! Nevedel, čo robí!“, zakričala som a začala sa báť, že ho zabije.
„Ty magor! Dementný kretén! Ešte raz sa jej dotkneš! Ešte jediný raz jej, čo i len povieš slovo, tak ťa zabijem, rozumieš?!“, kričal Em na Erika, ktorý sa už úplne poddal a nechal sa udierať. Vtedy tam dobehli Jimmy, Martin a baby a vystrašene sa na nich pozerali.
„Daj mu!“, zakričal absolútne dementný Martin a zapískal.
„Si normálny?! Em pusti ho! Nevidíš, že takmer nedýcha?! Doparoma, veď ho zabiješ!“, zakričal Jimmy a strčil medzi nich ruky. Odtrhol Ema od Erika, ktorý sa už ledva hýbal.
„Ukľudni sa, kamoš, jasné?! Skoro si ho zabil? Čo také urobil, že si ho tak zmlátil?“, hustil do Ema Jimmy.
Ja som pribehla ku chudákovi Erikovi, čupla si vedľa neho a chytila ho za ruku.
„Si celý? Žiješ, Erik?“, spýtal som sa.
„Žijem, heh. Nič mi našťastie nezlámal, ale... áu! Kriste, to bolí!“, zasyčal a chytil sa za líce. Oko mal celé červené, takže bolo nad slnko jasnejšie, že tam bude mať monokel.
„Nedotýkaj sa jej!“, zavrčal varovne Em. Ja som sa postavila, pretočila na neho očami a odišla. Mierila som von zo školy. Počula som za mnou kroky a bol to Em.
„Hej, počkaj! Prečo zase niekam utekáš, dopekla?“, pýtal sa Em naštvane, dobehol ma a schmatol za ruku.
„Nechytaj sa ma!“, zasyčala som a vyšmykla sa mu. Stáli sme oproti sebe, tvárou v tvár. On na mňa naštvane gánil a ja som na neho zazerala. Založila som si ruky na prsia a pozrela do zeme.
„Em, pomohol si mi a za to ti ďakujem, ale-“
„Ale?“, spýtal sa pobúrene.
„Ale nemusel si ho prizabiť! Áno, možno ma obchytkával, ale bol opitý! Nevedel, čo robí! A ty, absolútne zaslepený žiarlivosťou, zúrivosťou a pudom ochrany, si na neho skočil a div, že ešte žije! Bože, dobre! Viem, že ma ľúbiš, okej? Aj ja ťa ľúbim a neviem, čo by som urobila ja, keby ťa niekto, nedaj boh, zbil, ale on ma nezbil, jasné? On sa ma len dotkol.“, povedala som na začiatku naštvane, no o chvíľku som sa ukľudnila a dopovedala to pokojne.
„Áno, prepáč, je mi to... nie, nie je mi to ľúto, sorry, ale už dávno som to chcel urobiť. Ale ospravedlňujem sa, že som ti zbil kamoša.“, povedal ospravedlňujúco a chcel ma pobozkať, ale ja som o pár krokov cúvla.
„Nie, prepáč, nemôžem. Keď som videla, čo si... čo si mu urobil, aký si... silný a... a čo dokážeš, tak sa ťa trošku...“, povedala som, neschopná dokončiť vetu. Nemohla som uveriť, že sa bojím chlapca, ktorého milujem.
„Bojíš? Ó, doriti! Bola si jediný človek, ktorý sa ma nebál alebo ktorý odo mňa nemal odstup. A teraz...“, povedal, zaboril si ruky do tmavých, lesklých vlasov a sadol si na schody pred školou. Išla som za ním, no nezmohla som sa najviac, ako postaviť sa vedľa neho.
„Doriti, doriti, doriti! Nenávidím sa, nenávidím. Prečo ešte vôbec žijem? Prečo som ešte stále tu? Veril som, že sa nikdy nedozvieš, čo som zač, ale teraz... musím odísť. Musím ťa opustiť. Nesmiem tu ostať.“, mrmlal si, akoby sám pre seba, vstal a išiel preč.
Utekala som za ním a chytila ho za ruku, aj keď som sa ešte stále trošku bála. No nesmela som ho nechať odísť, lebo keby odišiel, zabil by ma.
„Láska, stoj. Nikam nemusíš odísť, dobre? Ostaň so mnou. To, že som sa bála bolo len preto, že... ja vlastne ani neviem prečo, jasné? Milujem ťa a ak by si odišiel, nezabil by si tým len seba, ale nás oboch. Tak ťa prosím, ostaň so mnou.“, povedala som a pozerala sa mu do čiernych očí. Do očí sa mu vliali slzy. Objala som ho okolo krku a hladkala po jemných vlasoch, kým on tíško plakal na mojom pleci.
„Bude to v pohode, budeme okej. Len musíme držať pri sebe. Nesmieme sa opúšťať, len kvôli hlúpej hádke alebo úvahám. Ľúbim ťa. Veľmi ťa ľúbim, láska. Pamätaj na to, keď znova budeš chcieť odísť.“, šepkala som a snažila sa ho upokojiť a myslím, že to pomohlo, lebo vzlyky ním triasli čím ďalej, tým menej.
„Emily?“, zašepkal a ešte stále ma objímal.
„Áno?“
„Nemohol by som dnes u vás dnes prespať? Nechcem dneska zaspávať bez teba.“, zašepkal a odtiahol sa.
„U nás môžeš prespať kedy sa ti len zachce.“, usmiala som sa a pobozkala ho na ústa.
Potom sme všetkých vyhnali von (všetci nesúhlasili, teda až na Erika, ktorý sa triasol za Jimmym, keďže Em naňho po celú tú dobu hnusne zazeral a bál sa povedať, čo i len slovko), zavreli školu a Em zobudil strážnika. Neskôr sme išli ku nám domov...
Recommendations: how to promote your emoemily.estranky.sk
(LatonyadOt, 23. 2. 2018 11:53)