Tak, no... začnime. Túto kapitolu, by som chcela venovať človeku, ktorý je tým najlepším pod hviezdnou oblohou. Venujem ju človeku, ktorého pokladám za najmilšieho, najlepšieho, najskromnejšieho a najsrdečnejšieho na svete. Venujem ju Kikuške, mojej najsamlepšej BFF na svete, ktorá je pre mňa tým najdôležitejším človekom na svete.
P.S.: Berta, aj keď neskoro, ale predsa: HAPPY BIRTHDAY!
38.kapitola
Od prekvapenia som si musela sadnúť na záhradnú sedačku.
„Chceš povedať, že ma poznáš už dlhšie ako rok a pol, zatiaľ, čo ja teba len... pol roka?“, spýtala som sa, ešte stále v šoku.
„Áno.“, usmial sa a sadol si vedľa mňa.
„A ďalej chceš povedať, že si ma sledoval?“, spýtala som sa znova.
„Priznávam sa.“, usmial sa.
„A hovoríš, že naše stretnutie bolo naplánované? Nebolo to šťastie?“, spýtala som sa.
„Áno, ale nemyslím, že to bolo zle.“, usmieval sa ďalej.
„Bože.“, zašepkala som. Nevedela som, čo povedať.
„Vadí to? Myslím tým, vadí, že bolo naše stretnutie plánované? Nie je to jedno?“, spýtal sa a chytil moju ruku do dvoch svojich. Ruky mal teplé, príjemné a z nich sa mi do tela rozlievalo príjemné teplo.
„Je, isteže je. Mám taký pocit, že to tak malo byť. Ale som prekvapená, že... bože, ako je možné, že som si ťa nikde nevšimla? Veď... och.“, vzdychla som si. Objal ma okolo ramien a ja som si položila hlavu na jeho rameno.
„No to je jedno. Tým koncom som chcel povedať, že ak niekoho tak veľmi miluješ, riskuješ preňho všetko, anjelik. A on neriskoval a práve preto mu teraz môže byť ľúto, akú chybu urobil.“, povedal pokojne.
„Rozumiem. Ale nemusel si ho hneď nazývať indivíduom. Sprostý nie je, jasné? A žiarliť nemusíš, lebo ako si videl stále ľúbi ju, aj keď je mŕtva. A to, že ma pobozkal, alebo ma pohladkal, či objal, neznamená, že ma ľúbi. Znamená to, že ma má rád ako kamošku a ja jeho ako kamoša alebo staršieho brata. Medzi nami nie je žiadna láska.“, povedala som a pritúlila sa k nemu.
„Našťastie medzi nami dvoma láska je.“, zašepkal mi do ucha a z jeho hlasu som mohla počuť úsmev.
„To je fakt.“, usmiala som sa tiež a pobozkala ho na líce.
Potom sme už len sedeli v príjemnom tichu a nechali sa unášať krásou tohto okamihu, pretože to, čo sme mali bola prekrásna spomienka na budúcnosť, ktorá sa zdala byť čím ďalej, tým horšou a krivolakejšou pre nás, pre oboch.
.......................................................................................................................................................
Na ďalší deň znova prišiel po mňa. Láskyplne sa usmieval, a keď prišiel ku mne, pobozkal ma, ale len jemne na ústa a potom na líce.
„Ahoj, láska.“, povedal a objal ma.
„Čauko.“, odzdravila som ho a pritúlila sa k nemu.
„Ako sa máš?“, usmial sa a s úsmevom sa na mňa pozeral.
„S tebou len dobre. Počuj, zlatko, mám plán.“, tajomne som sa usmiala.
„Oh, to vyzerá vážne.“, povedal a tváril sa, že ho to zaujíma, a že je to zároveň vážna téma, aj keď jeho oči sa smiali.
„Veď aj je. Musíme Kike zorganizovať oslavu na dnes a musí sa konať v škole.“, povedala som a tvárila sa rovnako ako on.
„Prečo v škole?“, zasmial sa.
„No lebo mám preto dôvod! Raz sme sa s Ninou bavili o tom, kde je po tme najstrašidelnejšie a zhodli sme sa, že škola je preto ako stvorená, chápeš. To znamená, že v noci tam pôjdeme a bude sranda.“, usmievala som sa ako pricvik.
„Fajn, akurát je tu jeden detail, na ktorý si zabudla: ako sa tam chceš dostať?“, usmial sa na mňa láskavo.
„Nó, dúfala som, že použiješ nejaké tvoje anjelské hogo-fogo a...“, povedala som, červenala sa a hrala sa s prstami.
„To nepôjde.“, povedal rázne a prestal sa usmievať.
„A prečo nie?“, spýtala som sa sklamane.
„Lebo už dávno som to nerobil, okrem toho, nie je to správne. Nie je správne, že čarujem pre „toto“. Chápeš? Vlámať sa do školy, ale s mojou pomocou, to je... Proste nie.“, povedal vážne a snažil sa vyberať slová, aby som to, čo najlepšie pochopila, no nevyšlo to. Nechápala som ani ň od „nie je to správne“ až do konca.
„Prosím! Prosím, prosím, prosím! Pekne prosím, pomôž mi.“, povedala som a vyvaľovala naňho tmavé oči.
„Ne-mô-žem, nerozumieš?“, povedal, no už bol nalomený. Ak mal niečo urobiť pre mňa, urobil to.
„Pekne ťa prosím, urob to pre mňa, láska.“, poprosila som posledný krát a on si len unavene vzdychol.
„Jo!“, zapišťala som šťastne.
„Ale nemysli si, že podobné veci budem robiť často.“, pohrozil, no oči sa mu znova smiali, akoby videl šťastné dieťa pod stromčekom a nie mňa, šťastnú teenagerku, ktorá sa snaží nevyskočiť z kože.
.......................................................................................................................................................
O ôsmej sme prišli pred školu. Obloha už bola čierna a boli vidieť hviezdy. Škola z vonka skutočne vyzerala strašidelne... a opustene, až som sa bála, či to bol dobrý nápad.
Všetci mali prísť okolo pol deviatej, takže bol čas všetko pripraviť. Em otvoril dvere a nejako začaroval strážnika tak, že v kancelárií (alebo v tom chlieve o rozmere 1m x 1m) zaspal. Našťastie bol piatok, takže ráno nikto nemal prísť do školy. Neurobili sme nič výnimočné, len sme poodomykali triedy s tým, že bude sranda pobehovať po škole, kde sú všade otvorené dvere a temnota z nich sa ťahá von.
Bolo pol deviatej a my sme sa šli postaviť pred školu, aby vedeli, že sme si z nich neurobili srandu. Stáli sme v objatí, lebo vonka bola dosť kosa a tak sme zahrievali jeden druhého, aby sme nezamrzli.
S hlukom a smiechom prišli všetci: Kika, „Maťko“, Zuzka, Nina, Jimmy, Erik. Bol presný počet dievčat a chalanov, čo bolo šťastie, lebo žiadna skupina nemala prevahu.
„Woow! Vy ste vážne tu! Čaukó!“, zakričala natešene Zuzka a objala ma.
„Hej sme tu.“, zasmiala som sa.
„Nazdar! Toto sú super narodky.“, usmiala sa Kika šťastne a objala ma.
„Jasne, že hej! Nepodceňuj ma tak veľmi, oslávenec.“, zasmiala som sa.
„Ale prečo som musela prísť?! Ja sa bojím tmy!“, zapišťala Nina a zdalo sa mi, že sa od strachu počúra.
„Bože, Nina! Prečo sa všetkého bojíš?“, zasmiala som sa.
„Lebo mám na to dôvody!“, zapišťala a vystrašene sa okolo seba obzerala.
„Nina, neštvi ma, lebo ťa zavriem na hajzle a postavím ťa pred zrkadlo, nech ťa zožerie krvavá Mary.“, zavrčala som a ona vyvalila oči, prehltla a stíchla.
„Tak a teraz, keď je Nina ticho, poďme dnu.“, usmiala som sa a všetci šťastne súhlasili. Všimla som si, že Nina sa triasla ako osika.
„Em, mohol by si byť s Ninou?“, spýtala som sa, keď už sme boli vo vnútri. Zastali sme na tmavej, strašidelnej chodbe školy, ktorá v noci vyzerala nekonečná.
„Prečo? Nech za ňou ide Erik.“, povedal zúfalo a hodil na mňa smutný pohľad.
„Bože, prestaň.“, zasmiala som sa a pustila jeho ruku. Keď išiel za ňou, pozeral sa na mňa ako smutný pes.
Hneď, ako Em odišiel, Erik sa prisťahoval. Em naňho zazeral, ale nemohol nič nerobiť, keďže mal po boku Ninu, ktorú musel upokojovať.
„Tak čo? Ako sa máš kočka?“, spýtal sa s milým úsmevom.
„Hej a čo ideme robiť?“, spýtala sa Kika a preplietla si s „Maťkom“ prsty.
„Nó...“
Recommendations: how to promote your emoemily.estranky.sk
(LatonyadOt, 23. 2. 2018 12:09)