EMO Emily-37.kapitola
21. 6. 2011
37.kapitola
„A ten je?“, spýtala som sa a nechápavo na ňu pozrela. Prisahám, že som ešte nevidela takto koketný výraz v tvári, ako mala ona.
„Je pekný a neskutočne zlatý.“, usmiala sa a vôbec sa to nehanbila povedať pred ním.
„Ale nie! Naozaj?“, poznamenala som sarkasticky a pretočila očami.
„Možno to skutočne bude tým.“, zasmial sa Erik a pobavene si ma prezeral.
„Inak, toto je Nina. Nina, Erika už poznáš.“, zoznámila som ich a oni sa na seba usmiali. Ninin úsmev bol tak plný flirtu, až sa Erik začervenal.
„Odkiaľ sa vlastne poznáte vy?“, spýtala sa Nina podozrievavo.
„To je už neskutočne dávno, čo sa poznáme. Bolo to vtedy, keď zomrela... zomrela... keď zomrela moja láska a Emilyna najlepšia kamoška.“, povedal a triasol sa mu hlas. Aj po tých dvoch rokoch preňho bolo ťažké vysloviť jej meno bez plaču a trasúceho sa hlasu, ako pre mňa.
Pristúpila som k nemu a pohladkala ho po líčku a rukou prešla po tej jeho, dúfajúc, že to Em pochopí.
„V pohode?“, súcitne a smutne som sa naňho usmiala. Nebol v pohode. Triasli sa mu pery a oči sa mu plnili slzami. Vedela som, že to raz príde. Že raz príde chvíľa na to, spoločne si spomenúť na jej úmrtie. Nakoniec sa pery roztriasli aj mne a objala som ho. Musela som. Bol to akýsi pocit, že som to musela urobiť. Potrebovala som sa o niekoho oprieť, lebo inak by som si sadla na zem a plakala na nej. Tiež ma objal, zaboril si nos do mojich vlasov a rozplakal sa. Tiež mi po tvári tiekli slzy, ale neplakala som nahlas, ako on.
„To bude v pohode. Raz sa s tým vyrovnáme, zlatko. Bude... bude to... bude to lepšie. Bez nej to nikdy nebude perfektné, ale bude to lepšie. O niečo. Predstav si to takto.“, zašepkala som a odtiahla sa, aby som mu mohla pozrieť do červených, nešťastných očí.
„Teraz je tam, kam patríme všetci. V nebi. A čaká tam na nás. Má krásne, biele krídla a niekde šťastne lieta. Keď nelieta, robí si z druhých srandu, tak ako to zvykla robievať predtým. Alebo niekde sedia na lavičke s Joshom a len tak zo zábavy sa hrajú na to, kto vydrží dlhšie nemrknúť.“, zasmiala som sa, lebo to skutočne robievali. Vždy, keď na mňa čakali som ich prichytila, ako sa znova hrajú tú hroznú hru.
Aj Erik sa zasmial a oči mu svietili šťastím. Vedel si ju živo predstaviť, ako poletuje nad oblakmi, ktoré vždy pôsobili ako mokrá cukrová vata.
„Ale stále čaká, kým príde čas a my budeme znova s ňou. A bola by skutočne nerada, keby sme sa kvôli nej celý život trápili a nakoniec by sme to nezvládli a navzájom si podrezali žily. Chcela by, aby sme sa stále smiali, rovnako, ako keď sme počuli jej smiech alebo videli jej milé ksichtíky. A pre ňu by sme to mali urobiť, nemyslíš?“, usmiala som sa a on sa usmial tiež. Tento úsmev mi bol veľmi známy. Bol to úsmev, ktorý hovoril, že chápe, čo mu hovorím a pokúsi sa to splniť.
„Máš pravdu, anjelik.“, usmial sa a pobozkal ma na líce. Ja som mu pre zmenu postrapatila vlasy a potom sa naňho usmiala tým najširším úsmevom aký som vedela a on sa začal smiať.
Potom sme sa bavili až do zvonenia a stále sme sa smiali, presne ako predtým. Cez zvonenie som si išla sadnúť na miesto hneď vedľa Ema, ktorý ma úplne ignoroval a nevšímal si ma. Zase.
„Ideš ma celú hodinu ignorovať?“, zašepkala som, keď učiteľka vošla do triedy a všetci stíchli. Neodpovedal, čo bolo jednoznačné áno.
„Fajn, ignoruj, ale ja si pôjdem sadnúť k Erikovi.“, odsekla som a už som sa postavila, keď ma chytil za ruku a strhol na miesto.
„Nemyslím si.“, zavrčal a pustil moju ruku.
„A prečo by nie? Ignoruješ ma, tak si znášaj následky.“, povedala som mu a chcela sa znova postaviť, no on ma silno chytil za ruku a nechcel ma pustiť.
„Em! Prečo si taký?“, zasyčala som a urazene na neho zazrela.
„Prečo ťa bozkával? A prečo sa ťa dotýkal, ešte po objatí, ktoré som ešte celkom chápal, ale to ostatné? Akože skutočne prepáč, že mi vadí, keď moju kočku bozkáva nejaké zrútené indivíduum.“, povedal naštvane, no tou poslednou vetou ma urazil. Neskutočne. Erik nebol žiadne zrútené indivíduum. Bol to len chlapec, ktorý smútil za svojou milovanou frajerkou a mojou najlepšou kamarátkou. A to, že plakal z neho nerobilo slabocha. Robilo to z neho chlapca, ktorý skutočne miloval svoje dievča a vedel ukázať nekonečný smútok, ktorý denno-denne zažíval.
Po zbytok vyučovania som mu nepovedala ani ň. Vedel, že ho predo mnou hrozne urazil a tým ma naštval. Snažil sa, aby som mu odpustila, no ja som ho ignorovala. Nepotrebovala som počuť, že ho to mrzí, keď to tak nebolo.
Zazvonilo a ja som si zobrala veci a odišla z triedy. Dobehol ma a zastavil.
„Emily, prepáč-“
„Daj mi pokoj, Emil!“, vybuchla som a bežala ku skrinkám. Prezula som sa ešte skôr, ako on a vyletela zo školy. Vonka bol Erik, ale postával sám a myslím, že čakal na mňa.
„Čau, Emily. Ideš domov? Odprevadím ťa.“, usmial sa, keď Em vyšiel zo školy. Zastavil sa a pozeral sa na nás. Čakal na moju odpoveď.
„Iste. Ideme pešo?“, usmiala som sa na neho, ignorujúc Emov naštvaný výraz.
„Fajn.“, povedal a otočil sa, lebo videl, že pozerám za neho na Ema.
„Sorry, asi si ju chcel odviesť domov. V pohode, ja to chápem, pôjdem busom.“, usmial sa milo na Ema a ustúpil.
„Iba ak chce.“, povedal Em pokojne a tiež sa snažil usmiať sa na Erika a potom sa usmial na mňa, ale to už sa nesnažil. On sa na mňa chcel usmievať.
No nepomohlo mu to. Ja som bola stále naštvaná.
„Ona sa prejde.“, povedala som a odkráčala. Erik išiel za mnou.
„Pohádali ste sa?“, spýtal sa nechápavo.
„Hej. On proste v jednom kuse musí žiarliť.“, zúrila som.
„Prečo žiarli?“, spýtal sa znova.
„To je jedno.“, povedala som a usmiala sa naňho.
Po zvyšok cesty sme sa stále smiali a bili sa. Boli sme, ako starý Erik a Emily. Starí kamoši, ktorí sa poznali tak dlho, že jeden druhého poznali lepšie, ako sami seba.
Domov som prišla sama, ale doma ma čakal opretý o motorku Em. Ja som okolo neho len prešla, ale on išiel za mnou.
„Nechcem s tebou hovoriť.“, povedala som a kráčala ďalej do domu.
„Bože, prepáč, láska.“, povedal už aspoň po tisíci krát v ten deň.
„Prečo si myslíš, že je to zrútené indivíduum? Len zato, že plakal? Vieš si predstaviť, ako ju ľúbil?“, spýtala som sa a očiach sa mi tvorili slzy.
„Áno, viem. Určite ju neľúbil tak ako ja teba.“, poznamenal a priamo mi pozeral do očí.
„Em, nepleť sem nás dvoch. Teraz sa nás to netýka, rozumieš? Ide mi o to, že mal dôvod plakať a ty, kvôli tej tvojej prekliatej žiarlivosti, si už absolútne stratil rozum a kašleš na všetkých okolo seba. A pritom ty sám si už viackrát predo mnou plakal a nikdy som si nemyslela, že si slaboch. Tak prečo urážaš jeho, keď ty sám tiež plačeš? Vieš, ako dlho by som sa vyrovnávala s tvojou smrťou? Považoval by si aj mňa za zrútenú?“, spýtala som sa.
„Ja by som sa nikdy nespamätal, ale to sa nestane, lebo ja nedovolím, aby si zomrela. Nie som, ako ten chumaj, čo ju nechal umrieť.“, povedal a sústredene na mňa pozeral. Vedela som na čo myslí. Myslel na to, že on ma zachránil zatiaľ, čo Erik utiekol z predstavenia vlastnej kočky, len preto, aby zachránil sám seba a ju tam nechal napospas osudu.
„Prečo si ma vlastne vtedy zachraňoval?“, spýtala som sa odrazu. Tá otázka sa mi objavila v mysli a uvedomila som si, že ma to zaujímalo už dlho.
„Ja vlastne ani neviem. Vtedy som prechádzal okolo telocvične a zastavil ma smiech. Pozrel som sa do telocvične a uvidel som tam predstavenie a pobavené tváre. Keď som sa pozeral na pódium, uvidel som teba. Bola si prekrásna. Ešte v živote som nič také krásne nevidel a musel som sa pozerať ďalej. Vedela si perfektne zahrať svoju úlohu a pohyby si mala neskutočne elegantné a ladné. Zaprisahal som sa, že ťa musím spoznať. A práve vtedy sa z rozhlasu ozvalo, že horí. Nevedel som, čo mám robiť a tak som pozoroval, čo sa deje. Ľudia s krikom vybiehali zo školy, rodičia kričali po deťoch a zavládla tam davová hystéria. Keď už tam nebol takmer nikto, ostali tam len dve dievčatá: ty a jedno dievča, asi tvoja najlepšia kamoška. Plakala si, lebo to dievča sa dusilo a ty si jej nevedela pomôcť, hoci mi bolo jasné, že keby sa dalo, položila by si za ňu život. Stískala si jej ruku a snažila si sa ju udržať pri živote, no nemohla si. Bolo jedno, či ju oživíš, ale plamene vás zabijú alebo ju necháš tak a zomriete tak, či tak. Vedela si to a preto si jej prestala hovoriť nech nezaspáva a opakovanú repliku si vymenila za novú a to, aby zavrela oči a radšej zaspala teraz, akoby ju mali pohltiť plamene. Vtedy ste už plakali obidve a dusiace dievča sa prestalo poddávať a proste zaspalo. A krátko po ňom si omdlela. Hneď, ako som videl, že si omdlela, nemohol som dopustiť, že zomrieš ešte predtým, ako sa stretneme. A tak som preskočil cez otvorené okno a skočil dovnútra. Zobral som ťa na ruky, takmer si nedýchala a vyniesol von, na školské ihrisko. Tam som ťa oživoval, keď si sa prebrala, povedala mi svoje meno a začala utekať k dverám. Zastavil som ťa, lebo som nechcel, aby si sa tam vracala, zvlášť nie potom, čo som ťa spoznal. Netrvalo dlho a odpadla si znova, ale tento krát od vyčerpania. Odniesol som ťa pred školu, k tvojím rodičom, ktorí veľmi plakali od smútku, že im zomrelo talentované dieťa, no keď ma uvideli, ako ťa držím, od prekvapenia vyvalili oči a začali plakať od šťastia. Otec si ťa zobral do rúk, aj keď som ťa nechcel pustiť. Boli šťastní a stále mi ďakovali. Potom ťa odniesli do nemocnice a ja som ťa rok a pol nevidel skoro vôbec. Pár krát som ťa sledoval, keď si išla do školy, alebo keď si bola v meste. Ale inak vôbec. Nevyzerala si práve šťastná, skôr nešťastná. A tak som si začal vymýšľať plán, ako sa k tebe dostať a nakoniec som našiel spôsob. Dostal som sa k Andrejovi, ktorý ma prepašoval ku vám na Halloween. Po toľkých mesiacoch si znova vyzerala šťastná a tak som sa rozhodol, že zahrám to divadielko s nožničkami. Sľúbila si mi, že sa znova stretneme a ja som bol neuveriteľne šťastný. A druhýkrát, keď sme sa stretli, som sa do teba bezhlavo zamiloval. A moja láska trvá doteraz, až na maličký rozdiel: už ťa neľúbim. Ja ťa milujem.“
Komentáre
Prehľad komentárov
emušš :* bože najkrajšia kapitola akú som kedy čítala.. :) len dúfam že emily sa nevykašle na ema kvoli erikovi..to ta vlastnoručne zabijem..!!! :D :D
...
(Kikuška :*, 24. 6. 2011 21:58)