31.kapitola Celé vyučovanie prebehlo, tak ako zvyčajne, čiže nudne. Na poslednej- siedmej hodine- som si podopierala hlavu, aby mi nespadla na lavicu. Viacej drámy od toho rána už nebolo, akurát tak Natala na mňa celý deň zazerala, akoby som jej ukradla frajera. Bolo to, akoby plánovala proti mne zlovestný plán, aby dostala Ema naspäť. Hyeny zazerali tiež, ale bolo to skôr hrané, akože „urobíme všetko pre Natušku“. Cez všetky hodiny som rozmýšľala, či ma skutočne neklame, a keď ku mne cez prestávky chodil, cítila som sa nesvoja, a tak nejak... čudne. Po škole trval na tom, že sa prejdeme k nemu a odnesieme mu tašku. A potom pôjdeme ku nám. Súhlasila som. Aj tak som chcela vedieť, kde býva, a ako to uňho vyzerá. „Skutočne ti nemám zobrať tašku?“, spýtal sa už aspoň po tretí krát. „Nie, skutočne nie je ťažká.“, povedala som už mierne podráždene. „Fajn, ale ak-“ „Tak ti poviem, aby si mi ju zobral.“, pretočila som očami. Bolo mi absolútne jasné, čo povie. „Fajn. Tak ako sa máš s Jimmym? Nie je nahnevaný?“, spýtal sa. „Nahnevaný? Nie. Povedal, že na mňa sa nedá hnevať.“, uškrnula som sa. Tie slová boli tak smiešne. Na mňa by sa mal hnevať každý už len za to, aká som. „Má pravdu.“, usmial sa a preplietol si so mnou prsty. Nevedela som, čo odpovedať, a tak som radšej čušala. K nemu sme zašli pomerne rýchlo, keďže nebýval ďaleko. Pomerne, lebo nebýval ani blízko. Býval vo vysokom, šedo- červenom, novom paneláku, ktorý vyzeral dosť luxusne. Myslím tým, že zvonka bolo vidieť balkóny, ktoré boli väčšie, ako moja izba. Vo vnútri, úplne dole, bola veľká chodba, ktorá vyzerala, ako recepcia a stál tam vyškerený chlapík v uniforme. Keď sme s Emom išli okolo neho (Em ma ťahal za sebou, keďže som sa od šoku zabudla hýbať), pozdravil nás, ale bolo to... „Dobrý deň, pán Agostino.“, usmial sa na Ema a na mňa. „Dobrý, Albert!“, odzdravil Em s úsmevom a odtiahol ma k dvom obrovským, kovovým výťahom, vedľa ktorých stáli dve obrovské vázy s kvetmi. Stačilo jediný krát zazvoniť a výťah sa otvoril, akoby tam na nás čakal. Keď už sme vošli do výťahu, Em na mňa spýtavo pozrel. „Čo je?“, spýtal sa čudným tónom. „Ja len... tá... recepcia, je väčšia ako náš dom. Vôbec to, že je tam recepcia, je...“, povedala som a zmĺkla. Absolútne som nenachádzala slová. „No, čo na to povedať. Asi len... som zvyknutý?“, spýtal sa s úsmevom. „Zvyknutý? Na tento... luxus? Čo môžem očakávať v byte? Výrivku a kino?“, spýtala som sa so zdvihnutým obočím, keď sa dvere otvorili. Pred nami sa objavila chodba, ktorá bola vykladaná vyleštenými dlaždicami. Steny boli tiež svetlo žlté a boli tam tri veľké, drevené dvere. Em odomkol tie najposlednejšie a my sme vošli. Predo mnou bola obrovská obývačka s bielymi stenami a tmavou parketovou podlahou. Nábytok bol čierny a kožený. Na veľkej pohodlnej pohovke boli pochádzané, na pohľad mäkké vankúše. Stôl bol sklenený a na jeho strede stála miska s chipsami. Telka bola veľká asi ako štvrtina steny za ňou (t.j. obrovská). A lampa bola fakt štýlová a moderná. Toto bola obývačka, akú som nečakala. A tým myslím, že tu bude bordel, všade pohádzané tričká a na stole fľaše od piva. A telka by mala byť a trištvrte menšia. „Wow.“, povedala som s tichým úžasom v hlase. „Je to len obyčajný byt. Poďme do mojej izby.“, povedal a odtiahol ma po chodbe do jeho izby. Nemal popravenú obrovskú posteľ, no to nevadilo. Presne pred posteľou mal ďalšiu veľkú telku. Pod telkou bola veľká veža a dva obrovské repráky. V izbe boli ďalších dvojo dverí. Jedny som otvorila a pozrela do nich. Bola tam veľká kúpeľňa, v ktorej mal spomínanú výrivku. Otvorila som aj druhé dvere a v nich bol šatník. Fakt veľký šatník. Spýtavo som naňho pozrela. „No čo, pár rokov už som tu a myslím, že oblečenie je celkom pekná spomienka na minulosť.“, usmial sa a hodil tašku za posteľ. Zavrela som obidve dvere a sadla som si na posteľ. Potľapkala som voľné miesto vedľa seba a on sa poslušne posadil. „Povieš mi, ako je možné, že tvoja kúpeľňa je väčšia, ako moja izba?“, usmiala som sa a pozrela na dvere. Zasmial sa a myslím, že celkom oprávnene. „Som aký som. Čo dodať.“, povedal ticho, usmial sa a naklonil sa ku mne, aby ma mohol pobozkať. Poddala som sa mu, lebo už sa mi nechcelo vzdorovať. Najskôr ma bozkával nežne, ale potom sa to zmenilo. Bozkával ma vášnivejšie a onedlho sme už ležali na posteli a on ma bozkával na krku, brade a vždy sa vrátil k ústam. Pomaly, váhavo mi zložil jednu ruku z pásu a vsunul ju pod tričko. Hladkal ma na bruchu, kým ja som si vplietla ruky do jeho čiernych vlasov. Rukami sa začal posúvať k podprsenke, a keď ju rozopol mäkko zastonal. Bolo to pre neho tak ľahké, akoby ich už rozopol tisícky, nie len tú moju, teraz, prvýkrát. Odtiahla som sa, posadila a zapla si ju. Sadol si tiež, spýtavo sa na mňa pozrel a chytil ma okolo pliec. „Deje sa niečo?“, spýtal sa ustarane a hladkal ma na chrbte. Keď mi prešiel po mieste, kde som pred chvíľou mala rozopnutú podprsenku, po chrbte mi prešli zimomriavky. „Nie, ja len... ja... nie som si istá, či...“, habkala som a snažila sa povedať jedinú, súvislú vetu. „Rozumiem. Ešte TO nechceš. Ale toto už máme za sebou, nie?“, spýtal sa s úsmevom. „Hej, ale ja ešte nie som pripravená na TO.“, povedala som a začervenala som sa. „Ale raz to príde, láska.“, povedal vážne. „Ja viem, ale príde to raz. Nie teraz, anjel.“, povedala som nervózne a pozerala na svoje ruky. „Fajn, to nevadí.“, usmial sa, ale v očiach mal sklamanie. „Láska, prepáč, ale teraz, ešte skutočne nie som pripravená. Ale sľubujem, že sa to raz stane.“, povedala som a pohladkala ho po tvári. „Sľubuješ, že to bude so mnou?“, spýtal sa ustráchane, neveriaco. „S nikým iným by som nemohla.“, usmiala som sa. „Verím ti.“, usmial sa naspäť a pobozkal ma znova, ale už nie tak, ako predtým. Bol to len taký letmý bozk. „Fajn, tak... ideme k tebe?“, spýtal sa a zložil ruku z mojich ramien. „Okej, môžeme.“, prikývla som. Potom sme odišli, no pred odchodom som si všimla neprítomný pohľad v jeho očiach.