30.kapitola Vošla som na najväčšiu chodbu na škole a hľadala Jimmyho. Nina mala pravdu- bol pri zastupku. Rozprával sa s učiteľkou (prezývanou aj Medvedica) a netváril sa priveľmi nadšene. Onedlho sa dorozprávali a ja som pribehla k Jimmymu. „O čom si sa bavil s Medvedicou?“, spýtala som sa. „Ále, pindala za známky, čo mám. Vraj sa mám zlepšiť.“, uškrnul sa. „Aha. Vedel si o tej party, čo bola v sobotu?“ „V sobotu bola nejaká party? No aj keby som vedel, nešiel by som.“, odpovedal. „Hej. Ani ja nie. Mohol si večer prísť ku nám.“, usmiala som sa a spomenula si s kým som ten deň trávila. No predsa s tým, čo mi dal ranu pod pás. „Škoda, to som mohol, ale myslím, že vtedy si mi povedala koho si si vybrala, tak by som asi neprišiel a ani ty by si sa na to veľmi netešila.“, povedal a išli sme do triedy. Z triedy už samozrejme vychádzal Em a tváril sa naštvane. Hneď ako som ho uvidela. som sa otočila a išla preč. „Emily, čakaj! Nechaj ma vysvetliť ti to!“, zakričal za mnou a dobehol ma (no, čo. Som pomalá, ako slimák, aj keď dnes som sa snažila.) „Zastav, prosím.“, poprosil a ja som poslušne zastala a otočila sa. Pozrela som mu do tváre a videla som, že je nervózny. Veľmi nervózny. „Prečo?“, spýtala som sa a tvárila sa tvrdo, prísne, ako ktorákoľvek trénerka futbalistov. „Pretože ťa milujem!“, povedal a hodil sa na kolená. „C! A očividne nie len mňa.“, poznamenala som a pozrela sa do diaľky. „Nie, nechápeš to. Proste sa ocitla pri mne, pozrela na mňa a odrazu sme sa bozkávali, chápeš? Ale ja som to nechcel! Zabudla spomenúť, ako som sa odtrhol a povedal jej, nech prestane. Cúvol som, ona prišla bližšie a dala mi facku zato, že som ju zatiaľ, ako jediný odmietol. No, bolo mi to jedno. Veríš mi?“, spýtal sa. V temných očiach mal istú iskru nádeje a maličkú, takmer neviditeľnú iskričku beznádeje. „Hm a čo tá party? To si ťa na ňu proste zavolali alebo si zdrhol kvôli tomu?“, spýtala som sa s nadvihnutým obočím. Nejako som mu neverila... „Ja... vedel som o nej, ale chcel som sa len pozrieť, čo tam je.“, povedal a vyzeral, že je mu to ľúto. „To si chcel zistiť, či je tam chľast?“, spýtala som sa úplne nahnevane. „Ja... no...“, povedal, ale nie a nie sa vykrútiť. „Aha. To znamená, že si buď zvyknutý na pitie, alebo si deň strávený so mnou musel zapiť, keďže bol až tak hrozný.“, vydedukovala som. „Áno, sem- tam si niečo vypijem, ale... ale toto bolo jediný krát, čo som bol s tebou a takto sa opil.“, priznal a s nádejou na mňa pozeral. „No, nepozeraj tak na mňa a prosím, postav sa, všetci sa kukajú.“, povedala som a ustúpila. Došuchtal sa (na kolenách) až ku mne (tak blízko ako to šlo) a dobre, že to nevykričal do učiteľského kabinetu neďaleko od nás. „A čo?! Len nech sa pozrú, ako ťa ľúbim! A ako sám seba ponižujem.“, zakričal, no to posledné dodal tichšie, len pre mňa. Zasmiala som sa. Vyzeral skutočne rozkošne, keď takto predo mnou kľačal a mal postrapatené, čierne vlasy. Ale nesmela som mu podľahnúť. Nie po tom, čo urobil. „Hneváš sa ešte?“, spýtal sa smutne, keď videl, že som sa prestala usmievať. „Neviem, čo si mám myslieť.“, priznala som a pozrela niekam zaňho. „Prosím, prosím, pekne prosím, odpusť. Už sa to nestane.“, povedal prosiac a chytil ma za obe ruky. „Vážne? Nestane? A akú mám záruku, že nie?“, povedala som ticho a pozrela mu do očí. „Máš moje slovo. Sľubujem, že kým budem na svete, nepobozkám iné dievča, okrem teba. Sľubujem, že ťa nikdy nepodvediem a nikdy ti úmyselne neublížim. A sľubujem, že ty budeš navždy jediné dievča, čo vlastní moje krehké srdce.“, povedal ticho a pri sľube mi pozeral do očí. Počas toho, ako hovoril, sa mi v očiach hromadili slzy, a keď prestal, začali mi tiecť po tvári. Postavil sa a silno ma objal. „Je mi to ľúto.“, zašepkala som. „Čo?“, spýtal sa. „Že som ti neverila.“, zašepkala som znova. „Mala si dôvod.“, odpovedal ticho a hladkal ma po vlasoch. Potom, keď som sa upokojila, vrátili sme sa do triedy. Zazvonilo a my sme si posadali. Vošla učiteľka a začala vysvetľovať nové (absurdne nudné) učivo. Kým vysvetľovala, niečo som si čmárala. Bolo to tak nudné, že ma to prinútilo v jednom kuse opakovať si: „Boring, boring, boring, boooring.“ Dokonca som si to napísala na zošit. „Emily!“, zakričala cez celú triedu. Očervenela som a pozrela na ňu. „Áno?“, spýtala som sa. „Odpovieš mi na otázku?“, spýtala sa mierne naštvane s nadvihnutým obočím. „Hm, mohli by ste ju zopakovať?“ „Vie niekto odpoveď?“, spýtala sa triedy. Očividne to so mnou vzdala, keďže zistila, že ma absolútne nezaujíma o čom točí. Nikto to nevedel, teda okrem Ema, ktorý sa po asi minúte absolútne znudene prihlásil a odpovedal. Mali sme deják a tak bolo jasné, že to nikto nevie. Predsa roky a toľko faktov vám gumujú hlavy. Ale jemu očividne nie, lebo odpovedal tak rozsiahlo, že keď skončil, mala som otvorené ústa od šoku. Zazvonilo a ja som sa konečne spamätala. Pobalila som si veci do tašky a oprela sa o stenu za mnou. Uvedomila som si, že môj frajer je očividne vševedko. „Uau!“, povedala Zuzka, ktorá sa u našej lavice objavila (podľa mňa), len tak, z čista- jasna. „Čo tým myslíš?“, spýtala som sa nechápavo. „Ten chalan toho vie viac z jedného predmetu, ako ja zo všetkých dokopy.“, priznala a sadla si na Jimmyho prázdne miesto (šiel do bufetu, kúpiť si niečo na chálovanie). „Nemysli si, že pre mňa to nie je šok. To je. Obrovský. Ako sa má Vejčík?“, spýtala som sa a pobavene sa zasmiala na jej výraze. Bol to totižto jej nový spolu sediaci, keďže sa s Ninou v kuse bavili a tak ich museli rozsadiť. „Haha. Nie vážne. Smrdí ako prasa, vyrážok som sa mu nevedela dopočítať a to ti poviem, že som skončila za 20 a to nebola ani polovina, vlasy mu trčia do každej strany, chlpaté brucho mu vytŕča spod trička a gate má zarezané do zadku. Je nechutný. Okrem toho je vtieravý ako záchodová štetka a to už je teda odporné.“, povedala a vyzerala, že sa každou sekundou povracia. Kým ona takmer plakala od nešťastia, ja som sa len škodoradostne smiala ako šialená a začínali mi tiecť slzy od smiechu. „Bože, nesmej sa. Plač, ale iba nad tým, aké je to pre mňa ťažké sedieť vedľa chalana, ktorý si grgol asi 20 krát za minútu.“, povedala, ale pomaly sa začínala smiať so mnou. „Nezabíjaj ma. Ale, aby si vedela, súcitím s tebou, akurát to tak nevyzerá.“, povedala som a utrela si slzy. „Ahoj, Zuziček!“, pozdravil Vejco, hneď vedľa nás. Nevydržala som to a začala sa hrozne rehotať. „A dôvod, čo ti nedovolil povedať „ahoj“ si si tiež nechal doma? Spolu s mužnosťou a mozgom?“, spýtala sa Zuzka naštvane pomedzi zaťaté zuby. „No, ja...“, začal no nedovolila mu dokončiť. „Vypadni odtiaľto, ak ti je život milý! Padaj, lebo ti dám takú facku, že skapeš!“, povedala a vyhrážala sa päsťou. „Tak prepáč, no...“, povedal, otočil sa a odišiel...