26.kapitola Keď som dorobila posteľ, zišli sme dole. Predsa len nám obom škvŕkalo v bruchu, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme prehľadať chladničku. Bála som sa, že naša obrovská chladnička bude, ako vždy, prepchatá od hora na dol zeleninou, no dnes sme mali šťastie. Bola tam šunka, saláma, nejaká horčica, maslo atď. Nakoniec sme si vybrali vajcia a urobili z nich (po dlhom trápení) praženicu. Ostalo dosť aj pre Perlu, takže som sa nemusela trápiť tým, čo spraviť jej. Keď už sme sa napchávali, došla Perla. Bola prezlečená, čo od nej bolo celkom múdre, ale predsa len mala oblečené... čudné veci (poznáte to- Perla Style). „Čo je na raňajky, Emily?“, spýtala sa zvedavo. „Hm, praženica. Daj si ju na tanier. Nechce sa mi vstávať, sorry.“, povedala som a odpila si z čaju. Vyplazila mi jazyk, zobrala si tanier, nešikovne naň hodila praženicu, zobrala si chleba a odcupkala pred telku. Následne ju zapla a prepla na „Disney Channel“, kde práve bežala zvučka Hannah Montany. Dojedli sme a umyli taniere. Dohodli sme sa, že ja budem umývať a on utierať. Taniere išli ľahko, ale ostrý, keramický nôž zamastený maslom išiel dosť ťažko. V duchu som nadávala tomu, kto jedol chleba s maslom, keďže mi to bolo mierne nechutné. Podala som nôž Emovi, ale on to chytil z tej ostrej strany a porezal sa. „Auč!“, povedal pohoršene a utrel si kvapku krvi z prstu. „Bolí ťa to?“, spýtala som sa a snažila sa potlačiť napnutie. „To je v pohode.“, uškrnul sa a vytláčal si krv z prstu. To už som sa musela odvrátiť, inak by som na mieste hodila šabľu. „Krváca to ešte?“, spýtala som sa pridusene a snažila sa nepredstavovať si krv, tečúcu z rany. „Nie... nie veľmi. Je ti niečo?“, spýtal sa a pohladkal ma po chrbte. Odtiahla som sa, čo ho trochu zmiatlo. „Nie, nič som v... v poriadku.“, zašepkala som a zamrkala. Otočila som sa a pokúsila sa upokojiť ho slabým úsmevom. „Nie si. Si biela ako stena.“, povedal zhrozene. „To bude v poriadku.“, zašepkala som. „Neklam. Nie teraz, keď som ťa znova získal. Nie potom, čo sa stalo minulý rok, láska.“, zašepkal a pohladkal ma po líci. „Toto nie je nič, jasné? Akurát je mi len zle z krvi. Teda z pohľadu na ňu. Hlavne potom, čo sa stalo pred dvoma rokmi.“, uistila som ho a tiež pohladkala po líci. „Som v poriadku. Pozri, to čím som, má aj výhody. Už to tam nie je, kľudne sa pozri.“, usmial sa a skutočne: na prste nebolo nič. Žiadna rana, krv, alebo chrasta. Nič. „Wow.“, vzdychla som ohromene a pozerala na vyliečený prst. „Čokoľvek sa mi stane, vyliečim sa. Ak je to malá rana, ako táto, je to za pár sekúnd. Ak by to bolo čosi väčšie, bolestivejšie trvalo by to dlhšie.“, povedal poučne. „Ako dlho?“ „Pár dní? Možno viac. Keď mi vzali krídla, trvalo to dva týždne.“, povedal ticho a v očiach sa mu blysol smútok. Súcitne som ho objala. Ani pre mňa nebolo najľahšie vidieť ho smutného, pohlteného zlými spomienkami. Aj mne sa to stávalo a preto som vedela, že sem- tam je potrebné objatie, pocit bezpečia. Akurát mňa tak ešte nikto neobjal. Je ťažké spomínať, keď nemáš nikoho, s kým by si mohol spomínať. „Je mi to ľúto.“, zašepkala som mu do ucha. Stisol ma ešte silnejšie. „Pre mňa si navždy anjel, láska.“, zašepkala som na utešenie a hladkala ho po vlasoch a chrbte. „Milujem ťa.“, zašepkal mi do vlasov a odtiahol sa. „Aj ja teba.“, usmiala som sa naňho. „A teraz chcem počuť, čo sa stalo pred dvoma rokmi, láska.“, povedal a zhrnul mi prameň vlasov za ucho. Úprimne mi pozeral do očí, ale mohol urobiť čokoľvek a práve teraz by nezničil skamenenie k miestu, na ktorom som stála. „Nechcem o tom hovoriť.“, povedala som ticho a pozrela do zeme. „Láska, mne môžeš povedať čokoľvek. Vieš, že ťa pochopím.“, povedal vážne a nadvihol mi bradu tak, aby sa mi mohol pozrieť do očí. „Viem, akurát je pre mňa ťažké rozprávať o tom.“ „Ľúbim ťa a rád by som vedel, čo sa ti stalo, anjelik. Rozumieš?“ „Áno, ale ja už si to nechcem pamätať. Na svete to vedia len dve osoby a mohlo by to tak aj ostať.“, povedala som zaťato a pozrela mu do očí. Mal v nich sklamanie a beznádej. „Tipnem si, že tá druhá „osoba“ je Jimmy, nemám pravdu, anjelik?“, povedal a smutne nadvihol kútiky úst. „Áno, je to Jimmy, láska. Ale vie to len preto, že je to môj dobrý kamoš a v tej dobe mi pomáhal stále rovnako, ako aj vtedy.“, povedala som, no triasol sa mi hlas. „Dobre. Nemusíš mi to hovoriť. Ak chceš aby medzi nami boli tajomstvá, tak nie.“, povedal prosto, myknúc plecami. „Nechcem, aby medzi nami boli tajomstvá, akurát o tom teraz nechcem hovoriť, jasné?“, povedala som a on pretočil očami. „Neskôr, inokedy ti to poviem.“, povedala som a hodila naňho vážny pohľad. „Sľubuješ?“ „Sľubujem.“, usmiala som sa. Tento moment bol pre mňa víťazstvo, pretože som ho zlomila a presvedčila, že Jimmyho neľúbim (veľmi). Celé ráno sme v podstate presedeli pred telkou a smiali sa spolu so sestrou na kreslenkách. A to teda môžem povedať, že si Ema celkom obľúbila a viac si nemyslí, že je to „úchylák“. Dokonca ho už nekopala a nebila, ba čo viac, správala sa slušne, akoby bol dospelý, autorita, či čo...