25.kapitola „Ja?“, povedal, pustil moje ruky a založil si ich na prsiach. „Ja... ja ti nemôžem odpovedať. Samozrejme, že si to ty. Vždy si to ty, jasné? Ale nemôžem ti povedať, že budeme spolu, keď je tu Jimmy.“, povedala som a triasol sa mi hlas. „Takže ty mi chceš povedať, že sa mám len tak prizerať na to, ako sa ťa dotýka? Bože, čo si to o mne myslíš?!“, vybuchol už po druhýkrát. „Nemyslela som to tak...“, zašepkala som a pozerala na zem. „Jasné... To si myslíš, že... že nič neurobím preto, aby sme boli spolu? Myslíš, že mne bude absolútne jedno, keď budeš nešťastná?“, zvrieskol absolútne naštvaný. „Nie, prepáč, prosím.“, zašepkala som. Už som nevedela, čo dodať. „Tak prepáč?! To raz nemôžeš urobiť niečo pre seba?! Prečo sa večne hráš na dobrú vílu, keď ňou ani z ďaleka nie si!“, zvrieskol na mňa. Po poslednej vete som sa rozplakala. To si o mne myslel, že som proste lacná štetka, alebo nejaká hnusoba?! „Prepáč, nemyslel som to tak, láska...“, zašepkal a zotrel mi slzu z líca. „Toto na mňa neskúšaj. Vypadni...“, zasyčala som a snažila sa potlačiť hlasný plač. „Prepáč, je mi to ľúto. Neskutočne ľúto.“, zašepkal a kľakol si predo mňa. Chytil ma za obidve ruky a zdvihol tvár tak, aby sa pozrel do tej mojej. „Choď preč...“, zašepkala som z posledných síl. Chcelo sa mi zomrieť od plaču. „Neposielaj ma preč. Myslel som to inak. Úplne. Ja viem ako to vyznelo, anjelik, ale to nie je pravda. Mal som to povedať inak. Myslel som to tak, že nie je tvoja práca rozdávať šťastie na úkor teba. Keď si myslíš, že to nie je pre teba správne, nerob to, dobre? Nechcem aby si sa trápila.“, vysvetlil Em. Verila som mu a mal pravdu. Skutočne som vždy všetko robila na môj úkor a pre druhých, akoby som sa bála, že nepomôcť je zlé. Ale kedy som niečo urobila pre seba? Kedy? „Povedz mi niečo, inak odídem.“, zašepkal bezmocne a postavil sa. „Neodchádzaj.“ „Milujem ťa.“, zašepkal a objal ma. Pritúlila som sa k nemu a čoraz kľudnejšie dýchala. „Aj ja ťa milujem, anjel.“, zašepkala som. Nazvala som ho anjelom po dlhom čase, čo znamenalo, len jediné: ja som ho skutočne milovala. Za chvíľu sme sa od seba odtiahli a začali sa bozkávať. Obaja sme sa triasli, predsa len sme sa nebozkávali, alebo nedotýkali už pár mesiacov. Najprv len jemne roztrasene, no za pár sekúnd sme už mali toľko odvahy, že sa ani jeden netriasol. Potom to už bolo viac vášnivejšie a keď sme sa po možno piatich minútach odtisli, obaja sme lapali po dychu. „Takže si sa rozhodla? Budem to ja?“, spýtal sa a preplietol si moje s jeho prstami. Vtisla som mu ešte jeden ľahučký bozk a (aj keď proti svojej vôli) sa odtiahla. „To znamená áno?“, spýtal sa zmätene a sladko zvraštil obočie. Dala som mu ešte jeden a potom už pochopil. Bolo to áno. „Mal by som ísť.“, povedal ticho, chmúrne, v hlase ani stopa veselosti. „Nie, nechoď-“, povedala som a vrhla naňho prosebný pohľad. „Ale, čo tvoji rodičia? Pokiaľ viem, vždy si sa bála ich reakcie na... mňa.“ „Už sa nebojím. Okrem toho dnes sú v robote, takže, ostaň. Prosím.“, dodala som a usmiala sa. „Vlastne som nechcel odísť.“, usmial sa a stisol mi prsty. „Fajn, tak... čo keby si išiel zobudiť Perlu a ja sa zatiaľ prezlečiem, do niečoho dôstojnejšieho?“, uškrnula som sa. Pobozkal ma na líce a bez slova odišiel. Zobudiť Perlu vždy trvalo dlho a plus, on nevedel kde má izbu, takže som sa nebála, že sa nestihnem prezliecť. Vybrala som si obľúbené šedé tepláky, ktoré odo mňa odstávali a dole som ich mala, na každej nohavici, stiahnuté šnúrkami. Ďalej som si obliekla čierne tričko na ramienka, do uší zabila malé čierne ružičky a vlasy zopla do copu. Namaľovala som sa a začala po dlhej dobe robiť posteľ, keď do mojej izby vbehla Perla, vrieskajúc na celé hrdlo a pritískajúc si na hruď jej najväčší (veľký a tučný) vankúš. „Emilýý!“, zhúkla a skryla sa za mňa. Otočila som hlavu a pozrela na ňu. Prvýkrát som si všimla, aká je nízka. Bola mi len pod prsia. „Čo je?“, spýtala som sa pokojne. „Je tam!“ „Kto je tam?“, spýtala som sa nechápavo a pokračovala v robení postele. „Úchylák!“, zapišťala, keď vošiel do izby Em. „Úchylák?“, spýtala som sa udivene. „To je on!“, zvrieskla až som sa mykla a začala vankúšom trieskať Ema. „Po stýkrát ti hovorím, že nie som úchyl ani bubák, Perla!“, zakričal na ňu a snažil sa brániť. „Odkiaľ vieš moje meno?!“, zakričala a začala ho búchať ešte zúrivejšie. Smiala som sa tak, že som sa prehýbala v páse. Hodila som sa na posteľ a chytala sa za brucho. No a samozrejme som sa popri tom rehotala, ako cvok. „Emily, rob niečo!“, prikázal Em a snažil sa vytrhnúť Perle vankúš. Doteraz ho len mlátila vankúšom, no, ako som si všimla, začínala kopať a biť sa malými paprčami. Vstala som (ešte stále som sa smiala) a odtrhla od neho Perlu. „Čo je, Emily?! Je to zlý chlapec!“, zvrieskla a snažila sa k nemu znova dostať, keďže som ju držala zhruba meter od neho. „To je pravda. Je to zlý chlapec. Môj zlý chlapec a bude tu častejšie.“, usmiala som sa na ňu a ona sa upokojila. Zahanbene pozrela do zeme a začervenala sa. „A ak si ešte pamätáš, poznáš ho už od Halloweenu. Volá sa Emil, ale voláme ho Em, takže ho tak volaj tiež. Ak si teda nenájdeš špecifickejšie meno pre „zlého chlapca“.“, uškrnula som sa. „A teraz sa ospravedlň.“, dodala som. Je to síce trápne, ale to decko sa musí naučiť, čo sa patrí, nie? „Prepáč.“, povedala ticho a ani nevzhliadla od zeme. „V pohode.“, usmial sa, keď nadvihla hlavu. Tiež sa placho usmiala a odkráčala z izby...