23.kapitola Keď som sa vrátila zo školy, hodila som sa na posteľ a proste ležala, až kým som nezaspala do tvrdého spánku. Zobudili ma až kamienky trieskajúce na moje okno. S obrovským zívnutím som vstala a otvorila okno. Vonka už bola tma, čo ma dosť divilo. Nemohla som spať až tak dlho, či áno? Keď som pozrela vonka, stál tam Em. Usmieval sa a mával mi. „Choď ku dverám. Vlasy ti dole nezhodím, tak makaj.“, povedala som, za menej než 5 sekúnd sa prezliekla do oblečenia určeného na doma a zbehla po schodoch. „Ahoj!“, zakričal, až ma rozboleli uši. Bol... čudný a uškŕňal sa, ako blázon. No v tom, mi to došlo. „Si opitý?!“, spýtala som sa šokovane a postavila sa do dverí. „Troš- trošku. Len-len-len trošičku.“, usmial sa, naznačil to prstami a štikútol si. „Si normálny?! Vážne si myslíš, že ťa takto pustím dnu? Tak na to zabudni.“, povedala som a začala zatvárať dvere. Strčil mi do dverí nohu a tak som nemohla zavrieť. „Nebuď, ako malý! Prosím ťa, prečo by som ťa asi mala pustiť dnu? Hm? A prečo si sa opil?“, spýtala som sa nahnevane, no zároveň nechápavo. „Tak, po... po prvé: mala by si ma pustiť, lebo ťa ľúbim a po, po, po druh- druhé, opil som sa, lebo som sa dozvedel „super“ novinu. Ale ty o nej vieš, nemám pravdu?“, povedal pomaly a odtlačil ma od dverí. Vošiel tackavo dnu a zastavil sa. „Skutočne netuším, o čom točíš.“, povedala som vážne. „Ale áno, vieš. Nemôžem uveriť, že si mi klamala! A to som ti veril!“, zakričal zlomene a sadol si na schody. Položil si hlavu do dlaní a rozplakal sa. Váhavo som si sadla vedľa neho a oveľa váhavejšie sa dotkla jeho ruky. Odtiahol sa a ja som sa radšej posunula až na koniec schodu. „Neviem, čo ti je, Em.“, povedala som a zlomil sa mi hlas. Ešte aj teraz, bolo pre mňa hrozné vidieť ho smutného. „Milujem ťa. To je moja choroba.“, povedal ticho a utrel si tvár. „A prečo som ti klamala?“, spýtala som sa v absolútnych rozpakoch. „Povedala si mi, že spolu nechodíte, ale ja som to vedel. Vedel som to! Už vtedy, keď sme u tvojej babky všetci spali, som to videl. To všetko. To, ako na teba pozerá, ako sa k tebe správa a čo ti hovorí. Dúfal som, že neklameš, ale teraz.“, povedal ticho a znova mu začali tiecť slzy po tvári. „Ale my spolu nechodíme. Jimmy to chce, ale pre mňa je to len kamarát. Veľmi dobrý kamarát. Chúďa moje. Odkiaľ to vlastne vieš?“, spýtala som sa a on zdvihol hlavu, „To- t- to Natala. Povedala, že vás videla a počula.“, zašepkal a znelo to, akoby práve prišiel na to, aká je to hnusoba. „Ty si jej veril? Jej? Bože, to musíš byť hrozne zmätený v novej škole.“, povedala som ohromene. „Ver-veriť jej? Nie. Ja s-s-s-som skôr veril tomu, o vás.“, povedal. „Chúďatko. Musím ťa viac otravovať cez prestávky.“, povedala som skôr sebe, ako jemu, ale on na to reagoval aj tak. „Ty nikdy neotravuješ.“, zašepkal. „Poď sem.“, povedala som a objala ho. Cítila som mokré slzy na svojom tričku a tak mi bolo jasné, že sú to slzy šťastia, nie smútku. „Chýbaš mi, láska.“, zašepkal mi pri uchu, akoby to bolo z posledných síl. „Aj ty mne.“, zašepkala som a pritisla sa k nemu o čosi silnejšie. Vôbec som sa ho nechcela pustiť. Už nikdy viac. Ale musela som. Bolo mi jasné, že je unavený, ako nikto. A, keďže zajtra bola sobota, mohol u nás prespať. „Poď, pôjdeme ku mne do izby. Musíš spať.“, zašepkala som a odtiahla sa. „Nechcem, keď som s tebou.“, povedal ticho, akoby sa to hanbil priznať. „Budeš musieť, lebo takto ťa domov nepustím, ani keby čo bolo. Ešte sa ti niečo stane.“ „Keď to budeš chcieť, odídem.“, zašepkal. Postavila som sa a on hneď za mnou. Vyšli sme po schodoch, až do izby. Povedala som mu, nech si vyzlečie bundu a vyzuje topánky, aby si mohol ľahnúť. Urobil, ako som povedala a ľahol si. No odmietal zavrieť oči, kým si nesadnem resp. neľahnem k nemu. A tak som odniesla jeho topánky a bundu dole a vrátila sa do izby. Tvárou bol o točený smerom k dverám a stále nespal. Sadla som si k nemu a hladkala ho po vlasoch, až kým nezavrel oči a sladko nezaspal. Potom som si ľahla k nemu a unavená po celom dni, zaspala mäkkým spánkom... ....................................................................................................................................................... Zobudil ma Em. Pritiahol si ma jednou rukou k telu a bozkával ma na líce. „Dobré ránko, láska.“, zašepkal a pritisol sa ku mne ešte viac. Skamenela som. Myslí si, že spolu chodíme?!, spýtala som sa sama seba šokovane. No, to ale nie je možné! Možno sme včera mali slabú chvíľku, ale nepadlo ani slovo o tom, že sme zase spolu. Posadila som sa na posteli, zastrčila si vlasy za uši a postavila sa. Prekrížila som si ruky na prsiach a vážne naňho pozrela. „Em, my spolu nechodíme.“, povedala som ticho. Nechcela som, aby boli tieto slová pravdivé, ale bohužiaľ, boli a nedali sa zmeniť. „Ale, áno, Emily. Priznaj si to: patríme k sebe. Ja a ty, ty a ja. Keď som prišiel na vašu školu, jediným mojím zámerom bolo, získať ťa späť a to za akúkoľvek cenu.“, povedal a posadil sa. „Em, prečo mi to robíš?! Prečo mi to hovoríš?! Ty vieš, že ma to ubíja, však? Klameš mi, aj keď je absolútne jasné, že Natala sa ti páči tiež.“, povedala som nahnevane. „Prečo to nechceš pochopiť, dopekla?! Nič s ňou nemám! Proste sa mi vtiera a snaží sa flirtovať. Ale ja na ňu kašlem! Nezaujíma ma! Je to proste ďalšia hlupaňa v poradí, čo sa jej páčim! Ale prečo to nechápeš?! Nijakej inej som nikdy nepovedal, že ju ľúbim! Ty si jediná! Za nijakou inou som v noci neprišiel, alebo sa do nej cez jediný večer stihol znova zamilovať. Nikto iný nevie o mojom tajomstve, vieš ho len ty. Tak prečo si proste nevieš priznať, že ma tiež ľúbiš? Že chceš byť so mnou rovnako, ako ja s tebou. Prečo mi tu v jednom kuse predkladáš nepodstatnú Natáliu, keď jediné, na čom mi kedy záležalo si ty?“, hovoril naštvane a pre moje uši nahlas Em. No nakoniec bol jeho hlas kľudnejší, nežnejší a oči prosebné a smutné. Niekoľko krát som rýchlo zamrkala a zavrela ústa. Mala som v pláne niečo mu povedať, ale nezmohla som sa na slovo. Ani na jediné. A nielenže som bola nemá, ale aj som sa červenala. Videl to. Videl, že som celá v rozpakoch a využil to. Postavil sa a chytil ma za ruky. „Veríš mi? Milujem ťa a vždy som miloval a nikdy neprestanem. A ak ťa Jimmy ľúbi tiež, tak prosím, budem tvrdo bojovať.“, zašepkal a ja som zdvihla hlavu. Pozrela som mu do očí a videla som to, čo do nich patrilo. Nenašla som klamstvo, posmech, alebo nenávisť. Namiesto toho boli jeho oči plné úprimnosti, lásky a odzrkadľovali nežný úsmev, ktorý mu pohrával na perách. „Verím ti a máš pravdu. Tiež, ťa ľúbim. Veľmi, viac, ako svet.“, priznala som potichu. „Ale?“, spýtal sa Em, akoby mi čítal myšlienky. „Ale nechcem Jimmymu zlomiť srdce. Predvčerom mi povedal, že ma ľúbi a ja... proste neviem, ako... alebo čo mu odpovedať.“, povedala som a sklopila zrak. „Pýtal sa ťa, či s ním chceš chodiť, však?“, vydedukoval Em. „Presne.“ „Tak mu povedz, čo cítiš a pre koho z nás si sa rozhodla. A keď už sme pri tom, aj mňa by to zaujímalo.“ Čušala som, ale odpoveď na otázku som poznala. Chcela som Ema, to je samozrejmé, ale čo s Jimmym? „Dozviem sa ju, anjelik?“, spýtal sa ticho, naliehavo. „Ja...“