23.kapitola Môj život oficiálne stojí za dvojnásobné nič. Práve som prišla na to, že ak začnem hodiť s Jimmym prídem o svojho najlepšieho priateľa. Ale na druhú stranu, ak s ním začnem chodiť, nezlomím mu srdce. Je to absolútne nanič. Nie je pravda, že by som ho neľúbila. Ľúbim. Ale skôr, ako kamaráta, nie ako... frajera (áno, chcela som povedať, ako Ema, no a čo?). Dobre, možno sa mi páči (a to nie ako kamarát), ale nechcem s ním chodiť. Absolútne si neviem predstaviť, ako by sme sa bozkávali, alebo držali za ruky. Alebo si neviem predstaviť, že mu neprezradím niektoré tajomstvá, ktoré som hovorievala, väčšinou, len jemu (a mŕtvej kamoške, ale o tom neskôr). Hm... dnes bude dokonca čudné, aj vojsť do autobusu, tak, ako každé ráno. Proste sa budem hanbiť, ako malá... Čo je toto za život??, spýtala som sa samej seba, zobrala si tašku a vyšla z domu... ....................................................................................................................................................... Keď som nastúpila o autobusu, uľavilo sa mi, lebo Jimmy stál úplne vzadu a ja vpredu, takže som mohla odložiť hanbu na neskôr. Počas celej cesty, na mňa Jimmy hádzal významné pohľady a nádejne sa usmieval. Problémy nastali, keď autobus zastal a my sme vystúpili. Snažila som sa ísť, čo najrýchlejšie, ale on ma dobehol a zastavil. „Ahoj!“, pozdravil ma a láskavo sa na mňa pozrel. Hneď potom ma, samozrejme objal, ale tentokrát to „objímanie“ trvalo o niečo dlhšie, ako zvyčajne. Keď už som takmer zaspávala, keďže ma to uspávalo (nie preto, že by sa mi to nepáčilo. Práve preto, že je mi to príjemné.), odtisla som sa a hodila naň výstražný pohľad. „Jimmy, takto dlho by sme sa objímať, nemali.“, povedala som, keď už sme kráčali ku škole. „Prečo?“, spýtal sa sklesnuto. „Práve preto, že spolu nechodíme a oni si to môžu zle vyložiť.“, povedala som, o niečo tichšie. „Takže toto je tvoja odpoveď?“, spýtal sa ticho a ako som ho poznala, iste mu rýchlo bilo srdce. „Ja... nie.“, povedala som pokojne. „Takže je to áno?“, spýtal sa šťastne. „Jimmy, ja to ešte netuším. Mám skutočne veľa, nad čím premýšľať.“, povedala som ticho. „Aha, no to nevadí. Ja počkám, kráska.“, usmial sa úprimne. V mojich očiach stúpol už len preto, že na mňa nijak netlačil. „Ďakujem.“, zašepkala som. Vošli sme do školy, prezuli sa a do triedy prišli po tichu. Em sa, ako vždy, bavil sa Natalou, aj keď vyzeral, že ho to skôr otravuje, ako zabáva. Niekedy sa usmial, ale nie veľmi šťastne. Keď sme vošli, automaticky zdvihol zrak od lavice a usmial sa. Postavil sa a ignorujúc Natalin nahnevaný pohľad, ma objal. Prekvapilo ma to, ale v jeho náručí som sa cítila znova ako jeho dievča. V bezpečí a ním ľúbená. Hovorím pravdu, keď poviem, že ani jeden sa nechcel odtiahnuť. „Ehm!“, poznamenal Jimmy a obaja sme sa (šokovane) odtiahli. Obaja sme sa červenali a pozerali iným smerom. „Čau!“, pozdravil Jimmy chladne, akoby žiarlil, či čo. „Čau!“, odzdravil Em a usmial sa na mňa. Bol to úsmev, ktorý naznačoval, že je mu absolútne jedno, že nejaký Jimmy žiarli. „Idem za Ninou.“, zamrmlala som a vyparila sa. Skutočne som netúžila po takejto situácií. Nepotrebovala som, z jednej strany žiarlivosť a z tej druhej šťastie, kvôli žiarlivosti. Neskutočne som sa bála, že sa pobijú. „Čaute!“, pozdravila som. Emmka už bola v škole tiež, čo ma fakt tešilo, pretože to ona tu bola tá rozumná, nie Nina, ktorej úloha rozumnej veľmi nesedela. „Čauko! Ako sa máš?“, spýtala sa Emmka. Obzrela som sa cez rameno. Jimmy si už sadol a Em sa vrátil k Natale, ale na tvári mal skôr neprítomný výraz, ako Jimmy, ktorý čumel do blba. „Prežívam. A vy?“, spýtala som sa. „Ja som fajn. Včera som bola u zubárky, tak som sa aspoň na pár sekúnd uliala.“, uškrnula sa Emmka. „Mne je nanič.“, povedala Nina smutne. „Čo sa stalo, blondína?“, spýtala som sa zvedavo. „Zistila som, že ma chce jeden chalan z našej triedy.“, povedala, tentokrát naštvane. „Ktorý?“ „Domino.“, odsekla krátko. Najprv náš (Emkin a môj) smiech začal chichotom a neskôr sa zmenil na nezadržateľný rehot. Vybehli sme z triedy a ohli sa v páse. Predstava Niny a Domina vedľa seba v rade bola smiešna. Nieto ešte predstava o chodení. Keď sme sa aspoň trošku ukľudnili, vošli sme naspäť do triedy k Nine. „Haha.“, poznamenala sarkasticky. „Nina, to neni „haha“. To je niečo, nad čím sa nedá tak sucho zasmiať.“, povedala som a vybuchla novou dávkou smiechu. Aspoň na pár sekúnd som zabudla na osobné problémy a riešila, radšej, tie druhé. „OK, stačí. Na čom fičíte? Aj ja chcem.“, poznamenala Nina. To ma vrátilo do reality a prestala som sa smiať. „Napríklad ja fičím na svojom nanič živote a problémoch. Čo ty, Emms?“, spýtala som sa znudene. „Ja na smiechu.“, uškrnula sa. „Hej a ja na kakau.“, poznamenala Zuzka. „Kristeježiši!“, zvrieskla som. Odkedy tu vlastne je? „Čo je?“, spýtala sa, mierne pobúrene. „Nestraš ma. Strachu zažívam až-až a ty mi ešte pridávaj.“, poznamenala som a išla si sadnúť na miesto, za Jimmym. „Ó môj bože.“, vzdychla som si, zhodila tašku a sadla si. „Deje sa niečo?“, spýtal sa a pozrel mi do očí. „Hej. Nina má obdivovateľa.“, usmiala som sa. „Koho? Povedz, že je to Em, prosím.“ „Nie, je to Domino. Prečo by to mal byť Em? Čo s ním máš? Urobil ti niečo?“, spýtala som sa podozrievavo. „Nie, akurát mi lezie na nervy, aký je. Ako sa hrá na tajomného romantika, alebo ako sa ti vtiera.“, zasyčal nahnevane. „Jimmy, vieš, že toto pre mňa nie je ľahké, však? Vybrať si medzi vami.“, upresnila som. „Viem a chcem aby si vedela, že akokoľvek sa rozhodneš, nebudem ťa odsudzovať a všetko bude tak ako predtým. A zabudneme na to, že sa niečo ako včerajšok niekedy stal.“, povedal vážne a uprene mi hľadel do očí. Vážne mi to týmto sťažoval. Myslím, páčilo sa mi, že na mňa netlačí, ale toto... to je „něco“. Zazvonilo a všetci sa posadili na miesta. Keď som išla popri Emovi, strčil mi do bundy lístok: Prídem večer, k vám. Nepokúšaj sa ísť kamkoľvek, nájdem ťa, anjelik. Ten lístok ma zaskočil a mierne som sa zľakla, ale odpísala som pokojne, aj keď sa mi triasla ruka. No coment, pozval si sa sám. Ak chceš, príď.  Odpísal rýchlejšie, ako som čakala. Teším sa, láska. Jeho oslovenie ma zaskočilo. Takto ma nazýval, len keď sme spolu chodili...