1. kapitola „Dnes je ten deň,“ zašomrala som si keď som ráno otvorila oči, „Dnes je Halloween...“ V škole sme sa o ňom rozprávali. Učiteľka sa nás pýtala:„Čo si predstavujete pod názvom Halloween?“ A celá trieda začala (ako je v našej triede zvykom) vykrikovať na plné ústa namiesto slušného dvíhania rúk: „Strašidelné masky,“ ozval sa ktosi zozadu. „Strašenie dievčat,“ povedal Jake a na znak svojho tvrdenia vystrašil svoju spolu sediacu otrepaným „Bu!“. „Véľa maškŕt,“ povedala Mary O´Connorová a všetci sa zasmiali. Nakoniec som zdvihla ruku ja. V triede bolo odrazu ticho... Nikto ani necekol... Všetci chceli vedieť čo pre emáčku Emily znamená pojem Halloween. A tak som nakoniec povedala:„Pre mňa je Halloween dňom, kedy navštevujeme cintoríny, zapaľujeme sviečky, myslíme i modlíme sa za svojich mŕtvych. Pod pojmom Halloween si však viem predstaviť aj iné veci. Viem si predstaviť čudné miesta, paranormálne javy, privolávanie akýchkoľvek mŕtvych, či už našich príbuzných alebo temných stvorení.“ Odmlčala som sa aby som si mohla poriadne prezrieť vystrašené tváre. Moje podvedomie sa smialo z toľkého strachu v očiach. Nakoniec môj vnútorný smiech prerušila (a pre mňa dosť hrubo) učiteľka:„Dobre, Emily. A teraz,“ pozrela na hodinky, „ keďže bude zvoniť si napíšeme čo bude na domácu úlohu. Chcem aby ste napísali, v akejkoľvek forme, t.j. pre nechápavých báseň, balada, príbeh, rozprávka atď., niečo o Halloweene. Hlavné je, aby to malo niečo spoločné s Halloweenom.“ A presne keď dopovedala, zazvonilo. Všetci ako bláznivý vybehli z triedy a ja som ešte chvíľu sedela. No nakoniec som to vzdala a išla domov tiež. A dnes je konečne ten DEŇ. Pre mňa je ako všetky iné až na to, že som doma (mimochodom hurá!). Program pre mňa a moju rodinu bude takýto: spoločné raňajkovanie, spoločná predobedná prechádzka kde mama, otec a starká umývajú pred večerom hrob môjho deda a prarodičov, obed kde mi mama vkuse nadáva prečo nejem jej šalát a prečo na nich „tak“ zazerám a rozprávam sa s nimi „takým“ tónom (OMG!), očakávaný oddych v mojej izbe na počítači, olovrant (mama ma naň napcháva jablkami, ktoré vyhodím do kríkov keď idem von, ale najprv si pred ňou odhryznem, nech vie alebo si aspoň myslí, že ho zjem), večer, v ktorý ide celá (a to myslím vážne akože celá) rodina na cintorín kde zapálime sviečky, sestra (budúca pyrotechnička), ukradne otcovi zápalky a hrá sa s nimi kým po nej nie je niekto nútený zrúknuť a potom si ďalej užívajú „krásu“ dušičkového cintorína. A nakoniec, keď už sa príde domov, vyleziem po vysokánskych schodoch do svojej milovanej izby a chatujem do jedenástej a nakoniec idem spať. Takže nič moc. Keď som konečne zišla dole, mama mi oznámila:„Dobré ráno, mladá dáma! Mám novinu. Dnes príde tvoj bratranec a jeho nový kamarát Emil s depresiami.“ Zaškúlila som očami, lebo neviem alebo si aspoň nepamätám kto to je. „Veď vieš. Predsa ten čo si sa s ním ako malá chcela veľmi hrávať, ale my sme ti to nedovolili. Už viem prečo som ti to nedovolila. Vždy vyzeral neurčito čudne.“ A keď som sa chcela spýtať kto jej tú úžasnú novinu povedal, oznámila mi:„Tvoja teta mi dnes ráno volala.“ A potom mi oznámila, že ak do piatich sekúnd nebudem sedieť pri stole, môžem sa rozlúčiť s jej plnenými zeleninovými rolkami a lá moja mama. A tak som ani nešla a ani som po tom netúžila. Rozprávať sa s tými, ako ja rada hovorím „šalencami“, ma veľmi nelákalo a tak som radšej rovno zamierila ku chladničke, zobrala si horčicu a šunku, spravila rožok a odkráčala do izby. A ako som liezla do izby mama mi zakričala:„A aby si vedela tvoj bratranec s kamarátom Emilom a rodina prídu o štvrtej tak sa dovtedy daj do poriadku a obleč do niečoho veselého a farebného ako tvoja sestra.“ Pretočila som oči. To mi povie každé dušičky. Oh! Obliekať sa štýlom a lá moja sestra, tak to už som dávno pochovaná za mestom. Obdobie od obeda až po štvrtú hodinu poobede rozhodne netiekol, akoby niekto povedal, ako voda. Ale keď nastala, aspoň pre mňa očakávaná, štvrtá hodina išla som puknúť od očakávania. Dokonca som sa pekne vystrojila. Obliekla som si obľúbené čierne tričko s lebkou a čierne rifle. Dala som si tú námahu a dokonca som si spravila modrý melír z krepového papiera. Vyzerala som super. A keď odbila štvrtá hodina (podotýkam presne na minútu), okamžite som zbehla dole. „Ja otvorím!“, zvrieskla moja bláznivá sestra oblečená podľa farieb dúhy. Oh, ako sa len za ňu strašne hanbím. „Ahojte!“, zrúkla a všetkých púšťala dnu. Očami som hľadala svojho bratranca a Jamesa. A nakoniec som ho našla. Emil. Bol absolútne perfektný. Obliekal sa mojím štýlom, mal čierne vlasy a oči a ja som doslova otvárala ústa ako zlatá rybka, keď som ho zbadala. „Ahoj!“, pozdravila som ho a keď som mu pozrela do očí zistila som, že na mňa rovnako užasnuto pozerá ako ja naňho. „Ahoj! Ty si tá sesternica, však?“ „Jasné! To som ja Emily. Očividne už nie jediná čierna ovca tejto rodiny.“ Zasmial sa (asi túto frázu poznal rovnako dobre ako ja) a ja s ním. „Hej! Super, že už nie som jediný. Takže Jimmy má takúto sesternicu. Vau!“ A potom mama zavelila čelom vzad a všetci sme išli na cintorín. PEŠO. Ale aj keď sme šli pešo mala som to šťastie, že som mohla ísť s Emilom. Je úžasný. Úplne mi rozumie a vyzeral šťastný aj keď má depresiu. So sestrou som nemala problémy. Tá sa rozprávala s menším bratrancom ako zobrať otcovi zapaľovač a zápalky a samozrejme robili sprostosti, ktoré mňa ako čiernu ovcu (alebo ako ma otec zvykne nazývať teľa) nezaujímali. Na cintoríne to bolo rovnaké ako som to opísala, ale až na jednu výnimku. Bola som s Emilom! Keď sme prišli domov mama, ako obyčajne, pozvala všetkých dnu. Vraj na kávičku, vínko a jej nový šalátik. Samozrejme žiadne chipsy (opakujem OMG!). A kým sa oni rozprávali my s Emilom sme vybehli do mojej izby. „Tak toto je moja izba. Mame sa nepáči, lebo je čierna, skoro vždy je v nej bodrel, ale mne sa páči.“ Usmiala som sa, lebo som videla, že aj on sa usmieva. Očividne myslel na to isté. Uh. Divím sa, že sme to nepovedali spolu. „Aj mne sa páči! A ako v škole? Tiež na teba zazerajú, keď chceš povedať názor na niečo?“, počula som ako po mne matka vrieska. „Jasné! Hm... Tuším ma volá mama. Čakaj, za chvíľu som tu. Oh a pozor na tie nožničky. Sú dosť ostré. Neporež sa!“ A potom so odišla. Mama mi čosi hovorila asi pätnásť minút a nakoniec ma nechala ísť, lebo videla, že mam jej absolútne nudný výklad nezaujíma . Keď som prišla do izby div som neodpadla od šoku.