12.kapitola „Ránko, Ruženka! Je čas vstávať! Všetci sú už hore. Nebudila by som ťa, ale chceme ísť do mesta, zlatko a ak chceš ísť s nami musíš vstať.“, jemne som ho zobudila a pobozkala na čelo (výsledok: okamžitý úsmev a oči plné lásky). „Dobré ránko, kráska! Ako si sa vyspinkala? Ja fajn. Som neskutočne rád, že ťa vidím. Snívalo sa mi s tebou. A sen sa stal skutočnosťou.“, povedal a bez akéhokoľvek varovania ma zhodil na posteľ a pritisol k nemu chrbtom. Jemne mi bozkával ucho a ja som myslela, že sa zbláznim. V takomto tichu sme sedeli aj dve minúty, no nakoniec som prehovorila (a hrozne som sa za to neznášala). „Už musíme ísť. Aj keď sa mi vôbec nechce a najradšej by som bola s tebou sama, aj tak musíme ísť.“, povedala som a snažila som sa postaviť, ale on ma nepustil (prečo proste musí vždycky zvíťaziť? Prečo ma nikdy neposlúchne?). „Nikam nechcem ísť. Dnes ideš preč a ja sa s tebou nechcem rozlúčiť. Môžeme byť celý deň spolu, nie? Odišli by sme ku nám, veď rodičia aj tak nikdy nie sú doma a nič by sme nerobili, hm? Čo ty na to?“, zašepkal spýtavým hlasom, v ktorom bolo počuť túžbu. Nehovoril to zo srandy. On to vážne chcel. Ale ja som nemohla kamošky sklamať. Už som im povedala, že ideme a to znamená, že ideme. „Prepáč, ale musíme ísť! Ja... ja som im sľúbila, že pôjdeme znova do mesta.“, povedala som a cítila ako zosmutnel a začal sa odťahovať. Tak toto som nechcela. Takto ho uraziť a zosmutniť (skutočne... čo som to za hnusobu?). Chcela som s ním ostať, ale ja už som im to sľúbila. A ja svoje sľuby brať späť nebudem. „Prosím, nehnevaj sa na mňa. Ja len... Ony chceli ísť do mesta. A ja... Prosím! Nehnevaj sa! Veď tam nemusíme byť dlho...“, povedala som, ale on už vstával. Bože môj! „Tak poďme, no... keď je toto, z dvoch možností, ktoré si mala na výber tvoja voľba, ja už proti tomu nemôžem nič povedať. Spýtam sa len jedinú vec. Ide aj ten chlapec, čo s tebou po celý včerajší deň flirtoval?“, pýtal sa. Bol hrozne nahnevaný, znel urazene a pozeral sa na mňa s prižmúrenými očami. „On musí ísť! Snáď tu neostane sám! Prepáč! Vieš, stačí, keď sa mi dvaja zdržíme tak dve hodinky. Možno jednu a pol. A potom môžeme ísť tam, kde chceš ty. Kamkoľvek! Prosím!“, prosila som ako blázon. Videla som, že keď som spomenula dve hodiny, vôbec sa mu to nepáčilo a tak som povedala jednu a pol. Keď som dohodila to ostatné, hnev z jeho očí vyprchal a nahradila ho láska. „Tak fajn.“, povedal a ja som vedela, že som ho viac prosiť nemusela. Nedalo mi a spýtať som sa musela. „Nehneváš sa na mňa?“ „Už nie. Dlho by som to aj tak nevydržal.“, povedal padlý anjel a pomohol mi postaviť sa na nohy. Objal ma okolo pása a ja som ho pobozkala na ucho. Potichu zastonal a tak som ho pobozkala aj na ústa. Už som sa chcela odtrhnúť (vlastne nechcela), ale on nie. Zhodil ma na posteľ a ľahol si na mňa. Jeho váha ma obopínala a ja som sa cítila hrozne bezmocná. Bozkával ma a začal mi sťahovať aj tričko. To som sa už začala zobúdzať a odstrčila som ho. „Prepáč. Ja len, že TO ešte nechcem... vieš čo tým myslím?“, opýtala som sa. V očiach mal sklamanie tak veľké, že som sa musela pozrieť inam. „Je mi to ľúto. Myslel som, že sme to chceli obaja.“, povedal a ja som sa začala červenať. „Prosím, zabudnime na TO. Poďme za ostatnými, dobre? Začni sa obliekať, ja zavolám Jimmyho a Andreja, nech sa prídu prezliecť. Potom sa prezlečieme my, baby. Prepáč, ľúbim ťa.“, povedala som a rýchlo som vyletela z izby. Nepozrela som sa mu do očí, keď som odchádzala. Vedela som, že je zmätený. Zmätenejší ako ja. Rýchlo som prišla za ostatnými. Tí ešte dojedali a stále sa smiali. Povedala som im nech rýchlo dojedia a idú sa obliecť (samozrejme, že som to povedala len Andrejovi a Jimmymu). Obliekli (a nasprejovali) sa rýchlejšie ako som očakávala a zavolali nás, že sa môžeme prezliecť. Prišli všetci chalani, ale len na jedného som sa nemohla pozrieť, i keď som na sebe cítila jeho pohľad. „Môžete sa ísť obliecť, kočky. Ale švihnite si. Nám sa nechce čakať.“, povedal Jimmy. Rýchlo sme sa odpratali do izby a obliekli sa. Nina si obliekla svetlo ružový, tenký svetrík a biele gate. Zuzka si obliekla zelené tričko s farebným nápisom „Adidas“, čierne gate a do tých si zapla opasok. Kika si obliekla čisto biele tričko, hnedý svetrík na gombíkové zapínanie a džínsy. Ja som si obliekla čierne gate a červeno čierny vybíjaný opasok, čisto červené priliehavé tielko a naň som si obliekla bundu s kapucňou na zips. Prečesala som si vlasy a usúdila, že vyzerám v podstate ako človek. Vyzerali sme ako: cukrová vata (Nina), farebné lízatko (Zuzka), dievča z časopisu (Kika) a outsiderka z MTV (Ja). Boli sme oblečený a išli sme. Cestou do mesta sme sa my dve s Ninou rehotali na niečom, čo povedala. Bavili sme sa asi jediné, súdiac výraz tvárí ostatných. Zuzka telefonovala Marekovi a bola hrozne červená, Kika a Andrej sa držali za ruky a o čomsi vážnom sa rozprávali, Jimmy kráčal tiež potichu a na niečo myslel a Emil... no ten ma vkuse sledoval. Zrejme nechápal ako sa môžem baviť po tom, čo sa stalo ráno, ale mne to na tých pár sekúnd vyletelo z hlavy. Prešla hodina a pol a my sme sa stále len prechádzali a my dve s Ninou sme sa rehotali ako bláznivé. Vlastne sa k nám pridal aj Jimmy, ktorý nás chytil pod pazuchy a sem-tam sme sa chytili za ruky a pobehovali po prázdnom námestí. Keď sa ma Jimmy chytal za ruku, Emil vyzeral, že ho zbije. Bol celý biely. Chcela som ísť za ním a vysvetliť, že to čo sa stalo, nič nemení, ale nemohla som. Chcela som mu povedať, že ho ľúbim, ale nemohla som. Nevedela som sa k tomu odhodlať. Ku babke sme prišli po dvoch hodinách bláznenia v dobrej nálade. Ešte stále sme sa smiali. Vyzliekla som si bundu a išla sa prezliecť. Nešla som jediná a to mi vadilo. Chcela som byť sama. Po dlhej dobe, zase raz sama. To by som tu nemohla mať kamošky, ktoré sledujú každý môj krok, všímajú si všetko a tvária sa ustarostene. „No tak, Emily! Vyklop to. Čo sa stalo s tebou a Emilom? Prečo ste sa neprechádzali spolu? Chcem povedať spolu a za ručičky. Nám to môžeš povedať. Sme kamošky a nikdy sme neprezradili žiadne tvoje tajomstvo. Nerozišli ste sa však nie?“, povedala prehnane ustarostená Kikuša. Ja som ani sama nevedela, prečo sme nešli po meste spolu. A im to mám povedať? Nie nie. Až keď si to usporiadam v hlave. „Ja-“, chcela som niečo povedať, ale práve nás všetkých zavolala na obed babka. „Ja vám to poviem neskôr...“