Emo Emily- 42.kapitola
42.kapitola
Ten prekliaty obchoďák sme prehľadali aspoň päťkrát pričom sme sa dvakrát aj rozdelili. Neboli nikde! Prečo mi nezavolal, dopekla?! Ako si to predstavuje jednoducho sa vypariť a nič mi nepovedať?! Je on vôbec normálny?! A tí dvaja s ním?! To všetci traja naraz potratili rozum?!
„Ja ich môžem kašľať, detiská malé prekliate! Kvôli nim som totálne premrhala hodinu života.“, zavrčala Nina a sadla si na múrik vonku pred obchoďákom.
„Kde môžu byť do pekla?!“, povedala som naštvane.
„Ja netuším, ale tiež ma celkom naštvali. Skutočne som si neželala prežiť ďalšiu polhodinu pobehovaním po obchodoch, ako šialená.“, zavrčala Kika.
„Čušte, volám Erikovi!“, upozornila nás Nina.
„Ninsa a ty máš odkedy číslo na Erika?“, spýtala som sa zvedavo.
„No, už dlho.“, usmiala sa.
„Erik? Čau, kde ste? Kde?! A vy ste na nás zabudli?! Bože, vieš aké máme nervy?! To vám fakt ide sa len tak vypariť!“, vrčala Nina do telefónu.
„Hej, daj mi ho! Erik? Kde, doparoma ste? A ste vy normálny?! Akože nehnevaj sa?! Ste vy zdravý?! My sme vás hľadali dvakrát po celom obchoďáku a ty mi teraz povieš, že ste u Ema?! Nie si trochu drzý?!“, vrieskala naňho Kika. Keď som počula, že sú u Ema, vytočili ma ešte viac.
„Berta, daj mi ho!“, povedala som Kike a ona mi podala mobil.
„Erik, dopekla! Vy ste všetci absolútne sprostí alebo čo?! Vieš, ako ste nás naštvali?!“, zavrčala som na Erika.
„Bože, fakt sorry!“, povedal už aspoň po tisíci raz.
„Môžeš mi povedať, prečo ste sa vyparili bez toho, aby sme o tom vedeli?! Čo bolo tak veľmi dôležité?! To snáď niekto zomrel?!“, zvrieskla som naňho.
„Nie, ale keď sme boli v tom obchode s elektronikou, tak sme tam čumeli na tie veľké telky a Em povedal, že doma má podobnú, ako bola tá najväčšia zo všetkých, akurát o niečo väčšiu. A my sme mu povedali, že to chceme vidieť a išli sme k nemu. A má ju fakt obrovskú! Je inak hustá! A ten byt! Človeče, ak si tu bola, tak nechápem prečo si mi to nepovedala! Ak chcete, vraj máte prísť“, povedal absolútne ohúrený.
„Áno, bola, ale to ma teraz netrápi, ty somár! Trápi ma, ako ste sa mohli len tak vypariť!“, zasyčala som.
„Bože, dám ti Ema, vydiskutuj si to!“, povedal Erik a zdalo sa mi, že pretočil očami.
„Tak nato zabudni, nechcem s ním hovoriť! Naštval ma štyrikrát tak, ako vy dvaja debili!“, zakričala som naňho.
„Fajn. Bože, Emily, fakt sorry! Nechceli sme vás naštvať!“, povedal a na chvíľu stíchol. V pozadí som počula Ema, ako mu hovorí, aby mu okamžite dal ten mobil, lebo, že chce so mnou hovoriť. A na to Erik povedal, že s ním vôbec nechcem hovoriť a Em nato, že doriti! Zase som ju naštval!
„Erik, mám vás dosť. Som na vás všetkých tak naštvaná, že neverím, že o päťdesiat rokov už budem okej. A na Ema duplom tak. Takže, ak bude chcieť prísť, povedz mu nech sa ani neopovažuje!“, zvrieskla som a vypla hovor.
„Tak, prečo sú tam?“, spýtala sa Kika.
„Kvôli Emovej obrovskej telke a luxusnému bytu.“, zavrčala som.
„On má luxusný byt? To chcem vidieť!“, povedala Nina a Kika prikývla.
„Ak chcete, vraj máte prísť. Ale ja tam nejdem.“, zavrčala som, ešte stále naštvaná.
„A nebude ti to vadiť?“, spýtala sa Nina.
„Nie.“, usmiala som sa a snažila sa vyzerať v pohode.
„Fú, tak super. Čauko!“, rozlúčili sa a bežali preč. Zdalo sa, že už nie sú naštvané, ba čo viac, že sú šťastné ako blchy.
Ale ja som sa nemohla prestať hnevať. Tak hrozne ma naštval! Ako si to vôbec mohol dovoliť?! Len tak sa vyparil a ani mi nedal vedieť, kam ide!
Naštvane som prišla domov a tresla na izbe dverami. Úprimne? Už ma všetky tie hádky unavovali. Samozrejme, nemohla som sa s ním rozísť, pretože bez neho by som už neprežila ani deň, ale mohla to byť jedna z možností, ak sa neprestaneme hádať. Mali by sme sa o tom porozprávať, alebo čo, lebo takto to už nemôže ísť!
Ale dneska som ho nemohla ani len cítiť. Toto ma hrozne naštvalo. Ako mohol byť taký hlúpy a nepovedať mi, kde je? Je vôbec normálny?!
Celá naštvaná som si pustila rádio a práve v ňom bežala pesnička od Eda Sheerana- The A Team. Je to úžasná pesnička a mám ju fakt rada. A ešte k tomu je prekrásne uspokojujúca.
O hodinku som už bola v poriadku. Bola práve jedna hodina poobede a ja som sa rozhodla , že si niečo načmáram. Nakreslila som dievča, anjela, ktoré sa nápadne podobalo na Kirsten. Bol to celkom pekný obrázok a pokojné poobedie. Konečne, po dlhej dobe som bola sama, bez všetkých. Samozrejme, keby som sa nehnevala na Ema, bola by som tisíckrát radšej, keby tu bol so mnou, ale takto som bola úplne spokojná a šťastná.
No dobre, nebolo to len preto, že som pokojne sedela na posteli, kreslila si a počúvala Justina Timberlaka- What Goes Around, Comes Around. Bolo to aj preto, lebo som sa znova porezala. Ja viem, je to zlé, ale musela som. Je to taký upokojujúci pocit! A len trošku to štípalo, takže to bolo inak v pohode.
A o dve hodiny už som bola tak v poriadku, že keď mi Kika zavolala, usmievala som sa.
„Čauko, Emily!“, povedala veselo.
„No čau!“, usmiala som sa.
„Počuj, prehovorili sme Ema, aby tu usporiadal party, takže nás len zaujíma, či nechceš prísť. Poslednú hodinu vyzerá, že je mu asi jedno, čo robíme, takže na všetko povie, robte si, čo chcete.“, povedala.
„Nie. Nemám žiadnu chuť vidieť ho.“, povedala som.
„Ale no ták! Bude tam ešte veľa ľudí, vôbec ho neuvidíš!“, povedala veselo.
„Nie, ďakujem. Bude to fakt divné, že som naňho naštvaná a prišla som. Okrem toho, som naňho fakt veľmi naštvaná a bojím sa, že sa s ním nebudem baviť ešte dlho, dlho.“, povedala som, ale bola som aj trošku nalomená.
„Tak príď neskôr, keď si to rozmyslíš.“, povedala (alebo skôr zakričala cez hluk) veselo a zložila.
A nakoniec som nešla. V ten deň som sa celkom nudila a večer, keď v telke išiel nejaký film, zobrala som si chipsy a pchala ich do seba. Rodičia boli zase niekde s Perlou a ja som ostala sama doma (typické! Ja už k tejto rodine asi ani nepatrím!). O ôsmej niekto zazvonil a ja som od ľaku takmer vyskočila. Kukala som totiž horor a práve tam bol moment, keď sa príšera skrývala a práve mala zožrať svoju obeť. Prestrašene som vypla telku a išla otvoriť dvere. A, div sa svete, za nimi stál Em.
„Čo tu chceš?“, spýtala som sa naštvane.
„Prišiel som sa ospravedlniť. Nemal som len tak zdrhnúť a nič ti nepovedať. Je mi to fakt ľúto.“, povedal smutne, ale mňa nezlomil.
„No to je fakt, to si nemal. Prečo si vlastne nezavolal? Mohol si mi ušetriť premrhanú polhodinu, ktorú som mohla stráviť lepšie, ako hľadaním vás.“, povedala som chladne.
„Lebo... ja ani neviem, prečo. Vlastne mi to ani nenapadlo. Až potom, keď s vami volal Erik, som si uvedomil, že som ti nič nepovedal. Chcel som s tebou hovoriť, ale Erik povedal, že so mnou nechceš hovoriť.“, povedal smutne.
Ja som mu na to už nič nechcela povedať. V podstate som už bola v pohode, ale vedela som, že sa musíme porozprávať.
„Em, musíme sa porozprávať.“, povedala som ticho a pozerala do zeme.
„Tak fajn.“, povedal a snažil sa nahodiť face, akože je všetko v pohode. Chcel vojsť, ale zastavila som ho.
„Nie, poďme sa radšej prejsť.“, povedala som a vyznelo to celkom veľavravne.
„Tak fajn.“, povedal a vyšli sme z domu. Obaja sme mlčali pekne dlho, nikto nepovedal žiadne slovo, až sa napokon ozval Em.
„Chceš sa so mnou rozísť?“, spýtal sa ticho.
„No... nie. Ale myslím, že sa až pričasto hádame. Proste, žiaden deň neprejde bez hádky. A mňa to pekne štve.“, priznala som.
„Hej, aj mňa. Ja neviem... proste, keby som tak nežiarlil a keby som sa nesprával ako magor, mohlo ich byť menej.“, povedal ticho.
„Nie je to len tvoja vina. Tiež sa viem naštvať len tak, pre nič za nič. Ale stratiť ťa nechcem.“, zašepkala som a zastala.
„Ani ja teba. Tak ako to vyriešime?“, spýtal sa ticho.
„Možno by sme sa mali obaja posnažiť. Že by si až tak veľmi nežiarlil a ja by som nevybuchla zakaždým, čo sa niečo stane. Nemusíme sa hádať. Môžeme sa o tom porozprávať.“, usmiala som sa.
„To by bolo fajn.“, usmial sa tiež, preplietol si so mnou prsty a pobozkal ma.
..
(em, 12. 6. 2012 17:49)